Hneď ako to povedal sa ho náhle zmocnil pocit, že to nebol práve najšťastnejší začiatok zmysluplnej konverzácie. Slová však už boli vypovedané, leteli vesmírom a nakoniec dorazili až k ušiam fascinujúceho dievčaťa opretého o stenu podchodu, do ktorého ho osud nasmeroval v túto chvíľu.
Hrozilo, že čakanie, ktoré nasledovalo, prerastie do večnosti. "Ha?" opáčilo dievča. "Ha ?" zarezonovalo mu hlavou, čo je toto za odpoveď ? Mala by povedať niečo ako "Celkom fajn, a ty ?" alebo "Som v pohode." Vtedy by bola situácia dokonalá, celkom ako z reklamy na Easy. Predstava takéhoto ideálneho rozhovoru však bola od reality na míle vzdialená. "Ha ?" povedala totiž ona a bol v tom podstatný rozdiel oproti bežným očakávaniam, žiadne marginálne odlíšenie, ale ťažké narušenie plánu, to teda nepochybne. Prizrel sa jej bližšie. Vôbec nevyzerala na to, že by jej nejako vadilo, že sa k nej zrazu prihovoril cudzí chlapec v tmavom podchode. Bola v podchode a v pohode zároveň, veď nakoniec, skoro to aj povedala, teda aspoň mala povedať, ach, prečo sa tak len nestalo ?! "Som v pohode" vyslovila by ľubozvučným hlasom a razom by bol v pohode aj on. Takto stál pred ňou akoby sa vôbec nič neudialo a rozmýšľal, čo robiť ďalej.
Zrazu mal pocit, že ona je strašne sexi a on naopak strašný drúk. Napriek všetkému si však nemohol pomôcť a musel pokračovať v rozhovore. Mal dve možnosti : alebo sa vráti k práve vyrieknutému "Ha ?" a zopakuje prvú otázku, alebo to bude ignorovať a vypáli nový pokus. Tak teda, ak si vyberie prvú možnosť a povie to isté, je sraľo, to je predsa úplne jasné. Cool chlapík by nikdy nezopakoval otázku. Situáciu by riešil s vkusom a prispôsobil by sa jej novou formuláciou. Niečo ako : "Čakáš niekoho ?" Otázka je úplne iná, ale jej funkcia presne tá istá ako v prvom prípade - upútať pozornosť dievčaťa a rozprúdiť spočiatku možno nešikovný, no nakoniec celkom zaujímavý rozhovor. Predsa však len - ak zopakuje, nič sa nestane, v podstate je to bežné, ľudia to robia. A okrem toho, nič by neriskoval. Chvíľu bol na pochybách, ale nemal mnoho času. Risk je zisk a tak si vybral cool riešenie. "Čakáš niekoho ?"
Hneď ako to povedal zrazu pochopil, do čoho sa namočil, jednoducho sa zdvihla opona a on to videl v celej frontálnej nahote, že ho do toho nič nie je a že tento začiatok je možno ešte horší ako ten prvý. Nedávna chvíľa, keď sa mu táto príšerná otázka zdala byť cool sa zrazu v jeho pamäti premenila na mizivú chmáru. Nemohol tomu uveriť, dostal od života zriedkavú druhú príležitosť a takto to dojebal. Slová však už boli vypovedané, leteli vesmírom a nakoniec dorazili až k ušiam fascinujúceho dievčaťa opretého o stenu podchodu, do ktorého ho osud nasmeroval v túto chvíľu.
Neón, bzučiaci osamelo na opačnom konci podchodu, zablikal. "Ha ?" spýtala sa opäť, tentokrát v tom však bol už akýsi väčší záujem. Bolo to ako zlý sen. Jasné, povedal hlúposť, ale aspoň to už mal za sebou. A teraz opäť to "Ha ?" Čo to má znamenať ? Celé sa to vyvíjalo podľa akéhosi katastrofického scenára béčkovej kvality. Prihovorí sa k úžasnému dievčaťu, pretože práve pre tento moment napísal život jeho rolu a ona ho dvakrát prepočuje. Úplný trapas, svet ako publikum sa mu smial, on mal však stále netušené množstvo nových možností ako pokračovať. Možno je hluchá, napadlo mu, potom by sa však na nič nepýtala, lebo by jej bolo jasné, že aj tak nebude nič počuť. Znovu sa na ňu zahľadel. Tmavé vlasy mala kratšie, teda celkom určite kratšie ako väčšina dievčat, avšak dostatočne dlhé aby padali až do očí a vytvárali príťažlivú ofinu. Nos mierne ostrý, ale stále decentný, výrazné lícne kosti. Do oči jej nevidel, ale bol presvedčený o tom, že sú nádherné.
Neveril by v lásku na prvý pohľad, keby sa práve nezamiloval.
Stála za to. Takže ešte raz. Môže zopakovať niečo, čo už povedal predtým, teda "Máš sa ?" alebo "Čakáš niekoho ?", alebo možno oboje dokopy alebo možno nič z toho. Bolo mu už úplne jedno, ako by sa v danej situácii zachoval cool chlapík, nechcel len vyznieť ako posledný chudák. Úporne rozmýšľal a hodnotil možnosti. Aspoň v niečom už mal jasno, "Čakáš niekoho ?" už nabetón nepovie. Zaujímavé by bolo povedať zasa len "Máš sa ?", pretože by sa tým opäť vrátil k pôvodnej otázke, ktorej pred chvíľou odoprel reparát. Mohol však povedať niečo úplne nové, niečo ešte lepšie než to toľkokrát omieľané "Máš sa ?", ktoré doteraz stálo na čele rebríčka najúspešnejších otvárajúcich replík v jeho podaní. Nič ho však nenapadalo a pocit časovej tiesne ho gniavil. Bolo to také dôležité !!! Preklínal sa, že nečíta viac kníh a nepozná tieto triky. Alebo, keby si aspoň pamätal viac z filmov. Aj tak to asi funguje len vo svete za obrazovkou, v skutočnosti by mu na tie klišé vetičky sotva niektorá skočila. Asi by miesto "Máš sa ?" mal povedať "Maj sa" a vypadnúť odtiaľ. Dal si však ešte jednu šancu. Nadýchol sa a povedal : "Máš psa ?"
Hneď ako to povedal, vedel že sa pomýlil, že chcel povedať "Máš sa ?" a že namiesto toho teraz povedal jednu maximálnu hovadinu, ktorú už nijako nevráti späť. Slová však už boli vyrieknuté, leteli vesmírom a nakoniec dorazili aj k ušiam prenádherneho dievčaťa opretého o stenu podchodu, do ktorého ho osud nasmeroval v ten život.
Neón opäť krátko zablikal a prestal bzučať. Sekundy sa menili vo večnosť, bol to jeden z najdlhších krátkych okamihov aké kedy zažil, a to ticho, počul by hmyz poletovať, to ticho zrazu prestalo byť tichom a on započul slabú melódiu, ktorá si našla útočisko v ušiach práve toho prenádherného dievčaťa, ktoré bolo cieľom všetkých jeho verbálnych snažení. Dievča si siahlo rukou na ucho a vybralo z neho malé slúchadlo walkmana, ktorý nebolo v prítmí podchodu vidieť. "Prepáč, nepočula som ťa, vravel si niečo ?" povedala milým hlasom a prisahal by, že v ňom začul aj akýsi skrytý náznak sympatií voči jeho osobe.
Situácia sa zmenila a chvíľu mu trvalo, kým sa na ňu dokázal adaptovať. Zrazu tu bol on, Rómeo v podchode s Láskou storočia, jeho trapasy zabudnuté, prepočuté a zahrabané v minulosti. Počúvala walkman, najúžasnejší vynález dvadsiateho storočia, praotca všetkých discmanov, watchmanov, mp3manov a všetkých ostatných manov, prvého medzi prvými, pravý originál, od Sony ! Nič nepočula a on môže začať z úplne čistej strany. Teraz to už bude jednoduché. Stačí povedať, že sa len pýtal, koľko je hodín a dobre rukávom zamaskovať hodinky. Potom sa zasmejú na tom, ako sa on musel spýtať štyrikrát, pretože ona mala walkman. Spýta sa jej : "Čo to počúvaš ?", ona mu odpovie a samozrejme že to bude poznať, bude to úplne dokonalé, reklamy sa môžu schovať, a oni potom dajú spolu reč na túto tému. Stretnutie sa trochu pretiahne a on ju pôjde odprevadiť domov. Určite sa jej opýta na meno, možno aj na číslo alebo priamo ďalšiu schôdzku. Keď už na nič iné, tak aspoň na emailovú adresu. Vyzeralo to ako začiatok nového, perfektného života. Stačí sa len spýtať, koľko je hodín a svet ako publikum to určite ocení.
A tak sa jej to spýtal.
