Vy, ktorí poznáte moje písačky , si asi vravíte:
Á, zasa ďalší z tých príbehov, kde sa nakoniec ukáže, že Ištván mal skutočne hrošiu kožu, celé dni si lebedil v bahne s otvorenou papuľou, čo mu z nej trčali dva obrovitánske, tupé zuby a nič nerobil, len sa rochnil. Akurát si tú papuľu dal občas vyčistiť nejakému kolibríkovi. Z neďalekého pralesa znel deň čo deň vzrušený spev vtákov prerývaný škriekaním všakovakých zvierat a teplý vietor rozhadzoval liany všade vôkol. Hotový raj.........
Tak viete čo?
Napíšte si to sami, keď ste takí múdri.Všetko o Ištvánovi, o jeho motorke i milenke, čo s ňou na tej Jawe triapole jazdieval na Liptov a máčal si tam nohy v potoku za domom, čo zdedil po starej mame. O jeho prečudesných vidinách a veľkom apetíte.
Sexuálnom, ako ináč.
Na druhej strane vy, čo ste tu náhodou, sa možno čudujete:
Tomáš, sakra, čo to tu píšeš za kraviny?
Aké hrošie kože, aké kolibríky?
Si z nás robíš dobrý deň?
Straší ti vo veži?
Kde je v tom prepánajána múdrosť?
Navaľ poučenie.
A ja vám na to poviem len toto:
Žiadne nemám.
Múdry som už bol.
Poučenia došli.
Skúste inokedy.
Dnes, ak veľmi chcete, vám môžem ponúknuť len požičané pravdy.
Tak napríklad, hneď mi jedna zišla na um:
Všetko zlé je na niečo dobré.
Avšak, povedzme si úprimne, sú veci, čo nie sú dobré na nič. Na ničotu tak ničotnú, že sa o nej nedá ani nič napísať. Tak napríklad – mastíte si chleba, mastíte, starostlivo si hladom umierajúci natierate poslednú vrstvu nejakej „nech už to mám konečne v ústach!“ dobroty a zrazu – ŠMYK, chlieb padne na zem a pristane mejkapom na koberci a láskyplne pojme v svoju náruč zopár psích chlpov.
No čo už je na TOM dobré?
Uniká mi nejaký skrytý bonus?
Vyhol som sa tým, že som sa poň zohol, guľke, ktorou ma chcel zabiť neznámy ostreľovač?
Alebo to mám chápať ako dobré v zmysle akejsi panvesmírnej rovnováhy?
Zabránil môj padnutý chlieb vojne kdesi na Tau Ceti 5 v galaxii far, far away?
Nezdá sa mi to veru. Navrhujem preto dotyčné porekadlo zmodernizovať, vyberte si:
A) Všetko zlé je údajne/vari/vraj/azda na niečo dobré.
B) Všetko zlé je niekedy fakt len zlé.
Ďaľšia klasická múdrosť, jedna z mojich najobľúbenejších, vraj:
Všetko sa dá, len treba chcieť.
No určite. Chcem zabehnúť stovku za 5 sekúnd. Chcem, chcem, veľmi chcem. Keď vezmem do úvahy, že svetový rekord je 9,77, s tréningom meškám zhruba 15 rokov a som, mierne povedané, z formy, hmmm, aké mám asi šance? Aj keby som chcel najviac zo všetkých ľudí všetkých čias vrátane australopitekov, stále nulové.
NU.LO.VÉ.
Bodka.
A preto, hoci chápem úctyhodný hecovací potenciál tejto vety, občas mi príde rozumnejšie pripustiť, že
Všetko sa nedá.
Svet je plný fráz, ktoré sa akýmsi nedopatrením prepašovali medzi skutočne hlboké výroky. Najväčšie blbosti z nich sú asi tie, ktoré začínajú slovom Všetko (viď vyššie). Načo trocháriť, keď na to môžeme ísť úplne zoširoka. Veď si to len skúste, začnite: Všetko je ... a ľudia sú hneď samé ucho, pretože sú nenásytní a mať všetko je ich sen. A za to si zaslúžia príučku. Skúste ich preto občas precvičiť výrokom typu:
Všetko je mierne inak, ako sa to javí.
To ich znepokojí. Aké mierne? Prečo mierne? Radšej nech úplne! Je to vlastne dobré, či zlé? Chcú si byť na čistom. A vy im toto urobíte, fuj, hanba, do kúta! Instatné múdrosti zázračne riešiace všetky problémy predsa musia obsahovať vždy nejaké buď – alebo. Vložte do nich slová ako skoro, asi a možno a čiernobielym ľuďom veru pekne pošaháte do systému. Vety ako
Všetko zlé sa snáď časom na čosi dobré obráti
ich veru nehádžu do pohody, to nie.
Ach, múdrosti predkov, dobre sa vám vodí a pritom ste niekedy tak fušersky zjednodušené, neúplné a zavádzajúce. To vy ste porodili reklamné slogany. To vy vytvárate schematizovaný svet.
Ale viete čo?
Niekedy, keď sa mi to obzvlášť hodí, vo vás verím i ja. Taký som ja prefíkaný, nechávam si zadné dvierka, pre prípad, že by som sa nakoniec mýlil.
Nemyslite si.
Aj ja by som chcel veľkú, instantnú pravdu o tom, ako je to všetko vlastne - život, vesmír a vůbec. A hoci viem, že žiadnu magickú všeformulku, čo by vyriešila môj život za mňa, nenájdem, hľadám stále ďalej. Tak nejako totiž cítim, že práve v jej hľadaní spočíva zmysel vecí. Ako to povedal už ktosi predo mnou, samotná cesta je cieľom.
Preto ešte nehádžem flintu do žita. Viem totiž, že je v ňom prasa. Ono slávne prasa v žite. Jedna z tých svíň, čo im hádžu perly. V žite je prosto sveta žiť, chápete? Asi ako Ištvánovi v tom bahne na začiatku.
Kolibríky a hrošie kože.
Motorky a veľký apetít.
Sexuálny, ako ináč.
Pamätáte?
Tak šup šup, bežte už písať, všetko o Ištvánovi.
Lebo ja to za vás neurobím.
