
On, Maxim Brejnovič, je vlastne úplne v pohode chlapík, to len mozog si robí čo sa mu chce a škaredo s ním vyjebáva. Jeho pravá podstata je pritom taká dobroprajná a ľudská! Keby mohol, robil by samé úžasné veci. Bol by nesmierne populárny.Nemá však šancu. Posledné slovo má totiž vždy ten hnusák mozog, ktorý všetky tromfy nakoniec aj tak prebije sedmou z rukáva a berie celú kopu. Telo ovláda rafinovanými nervovými impulzmi a pod kontrolou má dokonca i jazyk, čo robí najviac neplechy. A tak má Maxim Brejnovič nielen obe ruky ľavé, ale aj trieska tie najväčšie sprostosti v najnevhodnejších chvíľach. Neznámym i známym. Nečudo, že ho ľudia veľmi nemusia. Keby sa mu však nejakým trikom podarilo tyrana zbaviť, prejavilo by sa konečne jeho pravé ja a mohli by nastať zlaté časy.
Zhodou okolností boli zlaté časy presne tým, po čom Maxim Brejnovič vždy túžil. Aby ich dosiahol, zosnoval plán taký prefíkaný, že naň môžete priviazať chvost a nazvať ho líškou. Maxim Brejnovič totiž nebol len tak hocikto, žiadny odkundes. Mal kontakty. Jeden z nich, vychýrený neurochirurg Eugen Skalpelovič, mu sľúbil, že mu teda ten mozog vyoperuje, prečo nie, veď, koniec koncov, na to predsa kamaráti sú. Vopred Maxima Brejnoviča varoval, že život bez mozgu bude oproti terajšiemu pravdepodobne podstatnou zmenou a že sa môžu vyskytnúť nepredvídané komplikácie. Upovedomil ho tiež, že celý proces prebehne v dvoch fázach - mozog mu síce vyberie už v tej prvej, bude ho však musieť ešte pár dní nosiť stále so sebou, najlepšie v príručnom kufríku. To aby si telo zvyklo na prázdnu hlavu, vysvetlil. Ak bude všetko prebiehať bezproblémovo, môžu mozog úplne odpojiť a bude to. Maxim Brejnovič ho potom môže rozdupať, hodiť do mixéra, hrať s ním futbal a všakovaké iné pestvá s ním stvárať. Samozrejme, len ak sa mu zachce vrátiť zloduchovi všetky napáchané krivdy. S dušou však bude isto veľkodušný a odpustí mu. Hlavne že bude konečne slobodný.
A tak stalo, že jedného jarného večera Eugen Skalpelovič vyoperoval Maximovi Brejnovičovi mozog. Úplne vás vidím, neprajníkov, ako sa teraz uškŕňate a hovoríte si: „No to som teda zvedavý, ako sa z tohoto vysomári. Život bez mozgu! No určite! Veď to sa nedá! Veď mozog, to je to hlavné! Není mozog, není nič. Pche! O takých sprostostiach písať, čo už úplne rozum potratil ten človek?“
Ale to nie ja. To Maxim Brejnovič, to on ho potratil, úplne dobrovoľne. Jeho sa choďte spýtať ako sa mu bez neho žije, či sa mu darí a tak.
On vie.
Ja nie.
A mne, mne dajte radšej pokoj. Ani neviem prečo vám to tu všetko vlastne píšem. Mohol som hneď tušiť, že mám byť ticho, že s tým budú len problémy. Idem si radšej uvariť kávu. Nie že by som chcel, chápete, ale zase ma núti. Vytvoril si návyk. Nervové spoje chcú svoje. Teraz chvíľu spal, tak bol pokoj. Cítim však, že už zasa preberá kontrolu. Asi už ani nedokonč