Keby bol Leonard tušil, čo v tej chvíli svojou otázkou spustil, šiel by si radšej odrezať krajec chleba s masťou, cibuľou, klobásou, slaninou a s cholesterolovou pomazánkou, len tak pre dochutenie. Ale to už odbočujem a každý, kto ma pozná, vie, že tak robím nanajvýš nerád. Preto: Otázky ohľadom vlastného narodenia sa začali rojiť Leonardovou hlavou s fekvenciou, ktorá obrátila jeho doposiaľ pokojný život naruby a zneli asi takto:
"Čo ak si na svoj zrod nespomínam," preblesklo mu hlavou, "pretože som sa nenarodil vôbec?".
"Nie som náhodou bytosť, čo nemá začiatok ani koniec, stelesnená nekonečnosť vesmíru, priam Boh, čo dostal amnéziu a teraz sa znovu hľadá?"
"Alebo je vysvetlenie oveľa prozaickejšie a je to svet, čo na čele s mojimi domnelými rodičmi na mňa hrá akúsi pochybnú habaďúru, ktorej význam je mi utajený?"
"Či sa mám radšej vykašľať na svoje pochybnosti a slepo veriť cudzím ľuďom v tak závažných veciach, akými nepochybne sú moje počatie i detstvo?"
Leonard cítil, že v odpovediach na tieto otázky leží jeho šťastie a tak sledoval horúcu stopu zo všetkých síl. "Predpokladajme, že mi klamú, že nič z toho, čo mi vraveli, nie je pravda. Ako mám však potom zistiť, kto vlastne som, keď si z rokov, čo ma formovali najväčšmi, nepamätám zhola nič?
A vôbec, ako sa dá pamätať si NIČ?"
Leonardovi sa až z mozgu parilo ako tuho premýšľal.
„NIČ je predsa absenciou niečoho. NIČ nemá formu, váhu, tvrdosť, charakter, je nepostrehnuteľné akýmkoľvek zmyslom. NIČ je definované len sebou samým, iba parametrom vlastnej ničotnosti. Je si rodičom i potomkom zároveň, je zároveň dokonale hermafroditné i kompletne asexuálne. Kedže však NIČ nie je ničím charakterizované, ako také nemôže existovať. A ak nejestvuje a z útleho detstva si teda NIČ pamätať nemôžem, niečo si naopak pamätať musím. Inými slovami, spomienky v hlave kdesi mám, len je k nim nejakým spôsobom zahataná cesta."
Dlhé noci takto Leonard rozjímal a hĺbal, až napokon prišiel celej veci na koreň.
„A čo ak,“ napadlo mu jedného dňa „čo ak som mnou rodičia stvárali také veci, že som ich všetky do poslednej musel úplne vytlačiť do podvedomia?“
Reálnosť tejto myšlienky ho šokovala a až do nasledujúceho dňa neprehovoril. Keďže však v ten deň nikam nešiel a nikto ho ani neprišiel navštíviť, presne ten nikto si nemohol všimnúť jeho nezvyčajné chovanie a nespýtal sa ho:
„Leonard, vyzeráš strápený. Je ti niečo?“
A on, keďže sa tak nestalo, nemohol mlčať ako hrob, ako by bol isto v takej situácii spravil a tým pádom ani nemohol po dlhom dobiedzaní popod nos utrúsiť:
„Nič.“
„Že čo?“ nedostala šancu opýtať sa ona starostlivá, nedoslýchavá osoba.
„Vravím, že nič.“
„Čo mám ničiť?“
“Nič nenič.“
„Nič ani ničiť nebudem. “
„Veď vravím.“
„Tak potom aké nič?
„Nijaké. Nič v skutočnosti neexistuje. Nedávno som na to prišiel“
„Ako to, že nič neexistuje? Pozri, si tu ty, ja, tieto sviečky, fľaša exkluzívneho Bordeaux 1986 s harmonickým, vyváženým buketom, luxusná, mäkká posteľ, v prehrávači cédečko Sax for Sex, toto celé je maximálne reálne a existuje!“ nemohla namietnuť dotyčná osoba lepých tvarov, nevedomá si faktu, že v poslednej vete použila písmeno x 7 krát, čo je vysoko nad štatistický priemer.
„No len či!“ neodsekol Leonard.
Uznajte, aká skvelá konverzácia to mohla byť. Ešteže som ju pre vás zachytil.Takto a podobne by sa Leonard s onou osobou ešte hodnú chvíľu prekárali a bol by z toho napokon celkom pekný večer. Leonard by prišiel na iné myšlienky než vysoko znepokojujúce zistenie o možnej podstate pamäťových výpadkov z útleho detstva a tento príbeh by uviazol v spleti komplikovaných medziľudských vzťahov. Ako keby sme nemali dosť tých vlastných.
Nie, nie, Leonard ostal sám doma, mĺkvy so svojou paranoidnou predstavou a živil ju smotanou svojho strachu, slaninou svojej neistoty a dopĺňal ju multivitamínmi svojich b-komplexov. Predstava preto rástla ako z vody a bola samé krv a mlieko.
Ups, priveľa tekutín.
Stačí, ak poviem, že predstava bobtnala a bobtnala, až úplne nabobtnaná zaplnila utrápenú hlavu nášho smutného hrdinu a on chudák už nebol schopný myslieť na čokoľvek iné.
Čo však doposiaľ o Leonardovi neviete, je, že bol bojovnej povahy a rozhodol sa čeliť svojim démonom vysoko rafinovanými, vedeckými spôsobmi. Ako prvú zvolil autohypnózu.
Po počiatočných pokusoch, ktoré skončili len neslávnym pochrapkávaním na gauči bez náznaku akéhokoľvek hlbšieho zmyslu, sa napokon Leonardovi podarilo predrať sa húšťavou nepotrebných myšlienok až do vlastného podvedomia, kde zazrel také veci, o ktorých tu veru skutočne nemôžem písať, pretože by len prispeli k už beztak silnému presvedčeniu, že bol úplne na hlavu.
Nanešťastie, žiadne spomienky na detstvo či nebodaj pôrod Leonard v svojej mysli napriek úpornej snahe nevypátral. Opäť raz, ako inak, narazil na veľké, tučné nič. A tak, keďže sa situácia stávala skutočne zúfalou, odhodlal sa Leonard podstúpiť i riziko automatického písania, o ktorom sa vraví, že vám o vašej osobe vyjaví také veci, aké ste vlastne ani nikdy nechceli vedieť.
Risk je však zisk a tak si Leonard sadol a písal. A písal. A písal. A knísal sa pri tom písaní a lem košele mu ovísal, kým písal. Keď napokon vypadol z tranzu a hodlal podrobiť svoje dielo hĺbkovej analýze, zistil, že vlastne ani nie je veľmi čo – zo všetkých papieroch sa na neho totiž zlomyseľne vyškierala stále tá istá, dookola sa opakujúca veta:
„Ser už na to.“
A pohár pretiekol.
V tejto chvíli je vhodné podotknúť, že hoci bol Leonard človek trpezlivý, predsa len to bolo o čosi menej, než si vyžadovala situácia tak vypätého chrakteru. Rozbesnený do najvyššej možnej miery sa rozhodol bezpodmienečne konfrontovať svojich rodičov a, ľudovo povedané, pritlačiť ich k múru.
„Čo za veci ste so mnou stvárali, keď som bol malý?“ jačal ako zmyslov zbavený sotva vstúpil do dverí rodičovského príbytku.
„ A nepokúšajte sa ma oblafnúť, ináč tu, bohuprisahám, neostane kameň na kameni!“
„Aké veci, čo za veci, Leonard, o čom to rozprávaš? Je Ti niečo? Ty si pil? Ty si pil! Počkaj, tuto si sadni, prinesiem vodu a ty sa zatiaľ upokoj, len už preboha nekrič! Veď si predsa náš syn, Leo, nikdy by sme Ti neurobili Nič zlé!“
Leonard, mierne inak naladený, počul zhruba nasledovné:
Bla bla, blabla blá, blááá bla bla NIČ bla.
„Nič? NIČ?“ zaúpel, „už sa to všadeprítomné NIČ?
A zrazu naňho dopadlo ťaživé poznanie.
„Ak je nič všade vôkol a zároveň i v mojom vnútri, znamená to, že i ja samotný musím byť jeho súčasťou, keďže som ním obklopený. Ak som v strede Ničoho, sám som tým pádom Ničím. No a keďže som už dávno prišiel na to, že Nič v podstate neexistuje, neexistujem ani ja sám. “
A ako to povedal, v tej chvíli Leonard prestal veriť sám v seba a rozplynul sa ako ranná rosa o 10:17.
GMT.
Fúúú, to bol ale vyčerpávajúci príbeh. Teraz, keď už je Leonard preč, môžeme si to konečne povedať celkom otvorene - bol to pekný magor. Úplný pošuk, pako, priam psychopat, úplne sa mi až bridilo písať o takomto človeku. Strašilo mu vo veži, kvapkalo na karbid, nemal všetkých päť pokope, zato však mal o koliesko viac. Jednoducho sa pomiatol na rozume, zcvokol, ruplo mu v bedni, rozum potratil a bol zrelý do blázinca. Mešuge.
Tento príbeh však skrýva i ponaučenie, hoci by ste to doň isto neboli povedali.A i keď dobre viem, akí ste skeptici, poviem vám ho aj tak a úplne zadarmo:
Určite by ste nechceli, aby sa niečo podobné ako Leonardovi stalo i vašim deťom.Až sem cítim, ako vás striasa pri tej predstave. Nebojte sa však, existuje spôsob, ako môžete podobnej tragédii poľahky zabrániť – videokamery sú lacné, pamäťové kapacity médií obrovské a ich ceny klesajúce deň za dňom. Preto natáčajte svoje ratolesti 24 hodín denne, kamkoľvek sa pohnú, čokoľvek urobia, aspoň do takých štyroch, piatich rokov, spánku včítane. Potom neskôr, keď sa budú v puberte hľadať, ich pekne posadíte pred obrazovku a pozrú si najdôležitejšie roky svojho života z hľadiska duševného vývoja, jeden po druhom. Spánok môžu pretáčať.
Odhliadnuc od toho, že kým skončia, puberta ich takmer isto prejde a vy si ušetríte kopu námahy s ich výchovou, to predovšetkým utuží ich dôveru vo vás ako rodičov a postaví tak základ úplne nových, kvalitnejších rodinných vzťahov. A to všetko vďaka tomu, že konečne pochopia, koľko obety a lásky ste im venovali a koľko plienok vymenili na ich zaparených zadočkoch, o ktorých si naivne mysleli, že sú len a len ich. Najmä však, po prvý krát v dejinách ľudstva, z vašich detí vyrastú kompletné, vyrovnané osobnosti, ktoré budú konečne rozumieť tomu, kým sú a prečo vlastne sú, akí sú.
A to, ako isto uznáte, vie len málokto z nás. ;-)
