Pani M. bola tak trochu pri sebe. Teda, aby som bol úprimný, mala viac než len nejaké to kilečko navyše. V podstate by sa dalo povedať, že bola moletná, keby nebola tučná. Slovo tučná je však tak nedostačujúcim vyjadrením skutočného stavu vecí ako keby ste povedali, že ...
STOP!
PRERUŠIŤ POVIEDKU!
Zdá sa, že došlo k istým zavádzajúcim tvrdeniam ohľadom veľkosti pani M., ktoré je nutné uviesť na pravú mieru. Pravda je takáto: Pani M. bola len trochu väčšia od hrocha, asi ako dobre rastený mamut. S vráskavcom ozrutným by ste si ju pomýlili len za šera, aj to len v prípade, že ste nikdy nevideli dinosaura. Pani M. bola jednoducho tak rozľahlá, že sa nevedela vmestiť do kože. Hotové šidlo. Stále aby ste na ňu dávali pozor, či niečo nevyparatí. Ináč to ale bola úplne nenápadná, obyčajná osoba hašterivého typu, ktorú by ste si sotva všimli a ktorú by ste nemali radi ani keby vyzerala ako vaša malá, roztomilá sestra.
Nuž teda táto pani M. sa vybrala nakúpiť, chlieb, maslo, mlieko, veď to poznáte. Východniari Karičku a Západniari Lunex. Pani M., keďže bývala v strede, nemala obľúbený syr. Dalo by sa povedať, že vlastne vôbec nemala vyhranený vkus. Ťažko však byť vyhranený, keď ste celí zaoblení.
Cestou do obchodu znenazdajky preletela hlavou pani M. myšlienka. Vtrielila pravým, prešla stredným a nakoniec vyletela von ľavým uchom, ako sa hovorí medzi nami balistikmi, tzv. ušnou priamkou. Myšlienka to bola tak razantná, že ničila všetko, čo jej stálo v ceste - rozličné spomienky, dôležité i menej dôležité fakty, udalosti, tváre i mená, z každého rožku trošku. Ako víchrica narúšala nervové spoje do rozličných konč(at)ín a odrezávala tak ich neuróny od okolitého tela, v dôsledku čoho potom museli cestovať za najbližším synaptickým spojom aj zopár centimetrov. Jednoducho povedané, uháňajúca myšlienka poprekrúcala mozgové závity všade vôkol a stratila sa v uchu obďaleč stojaceho Maxima Brejnoviča skôr, než si pani M. vôbec uvedomila, čo bolo jej obsahom.
Nikto si nič nevšimol. Trvalo to iba zlomok sedemnásťtisíciny sekundy, ale za ten čas sa z pani M. stal úplne iný človek. Tak napríklad - z ničoho nič jej ohromne zachutil špenát. Začala si ho pravidelne varievať (s kopou cesnaku, pochopiteľne) a ak bola sama, aj si pri tom pospevovala. Najčastejšie Karola Duchoňa, čo ho predtým nemohla vystáť. „V dolináááách“ jačala ako zmyslov zbavená, „kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, jeho jas v tmavom ráne vždy svieti, ako brieždenie... V dolináááách, lesný med vonia viac ako tráva, na svahoch túlia sa ovčie stáda, v domoch pieseň znie...“ A veru, domovom pani M. piesne zneli dňom i nocou, v kotli sa varil špenát a nebolo v tej chvíli šťastnejšej ženy na Zemi.
To však nebolo všetko. Často, niekedy aj párkrát denne, tŕpla pani M. pravá noha. Veď viete, mravčeky. Brrrr! To by som fakt nechcel! Ďalej: Začala si pliesť číslice 3 a 4, čo bolo obzvlášť nešťastné, keďže jej PIN kód bol 3443. Občas sa prichytila pri tom, ako s neprítomným výrazom hľadí na ventilátor a rozmýšľa, aké by bolo strčiť doň prsty. Iné dni zasa čušala pod perinou a mohli sa jej doprosovať koľko chceli, neprehovorila ani slovo. Keď sa raz zaťala, bola mĺkva ako mrkva mŕtva. A potom, úplne bez varovania, začala opäť vystrájať a už sa zasa nevedela vmestiť do kože. Ach bože, bolo že to s ňou starostí i radostí!
Len tá hašterivosť, tá jej nanešťastie ostala, ešte stále by ste sa s ňou nechceli stretnúť. Verte mi. Buďte radi, že ju nepoznáte, ja som si to vyžral i za vás. Tuto minule ma odchytila pred domom, spustila niečo o špenáte a skoro ma z nej šľak trafil. Stalo sa to nejako takto: Vletel dnu ľavým, preletel stredným a vyletel von pravým uchom, tzv. ušnou priamkou. Ako tak letel, šľak triafal všade vôkol a .... ale veď to už vlastne poznáte.
