Mexiko 1986, finále majstrovstiev sveta vo futbale. Polhodinu pred koncom vedie Argentína 2:0 a všetko sa zdá byť na správnej ceste. Nemecká disciplína však zavelí k poslednému náporu a zrazu je vyrovnané. Do konca zápasu ostáva 10 minút a mne sa rúca svet. A potom, v 84.minúte, padne po úžasnej Maradonovej prihrávke gól z kopačky Burruchagu a ja cítim najnefalšovanejšiu radosť z nejakého športového výsledku v mojom živote. Všetko je opäť na svojom mieste a spravodlivosť predsa len víťazí. Diego Maradona dvíha nad hlavu pohár, pretože je najlepší, hrá ako diabol a jednoducho si to zaslúži.
Od tej chvíle to ale ide s mojím športovým prežívaním dolu vodou. Športové neúspechy a zlyhania mojich favoritov ma trápia čoraz menej. A hlavne, kratšie, zvyčajne už len niekoľko minút. Viem si predstaviť tisíce fanúšikov, ktorí by sa kvôli svojmu mužstvu nechali rezať aj soliť, ja som sa však neraz prichytil pri myšlienke, že by som za opačný výsledok prehratého zápasu nedal ani korunu.
Aj keď, stále ešte existuje spôsob ako vyvolať to staré čaro a vzrušenie, spôsob príznačný pre stratu ilúzií v dospelosti, ale čert to ber - vsadiť si napríklad na tenis a potom kolabovať pri každej loptičke, ktorú váš favorit zahodí v piatom sete za stavu 11:10 na gemy. O tom, že každý odvrátený matchball vás v takom prípade stojí asi tak týždeň života, ani nehovorím. Vtedy sa vás to totiž TÝKA. A povedzme si úprimne, ľubovoľný titul ľubovoľného mužstva, hoc aj slovenského, sa ma netýka skoro vôbec. Možno kdesi stretnem zopár hulákajúcich fanúšikov, náhodne si vypočujem zopár excitovaných rozhovorov na túto tému a to je tak asi všetko. Keď som mal 10, ešte som tomu nerozumel a z nedostatku skutočných problémov som intenzívne prežíval i nepodstatné veci. Bolo v tom čaro detstva a som rád, že to bolo tak a nie inak.
Teraz je to už iné. Jasné, aj mňa poteší ak naši vyhrajú niečo väčšie, aj mňa stále vedia napnúť penalty (tie mám najradšej, pretože emócie vtedy priam tečú z obrazovky). Ale celé to trvá len okamih a nikdy by som to nevymenil za zážitok z dobrého filmu, knihy alebo hudby. Tie majú totiž oveľa dlhšiu trvácnosť, dotýkajú sa ma a menia. A o tom to podľa mňa celé je.
