Takýchto a podobných otázok, o ktorých väčšina ľudí nikdy nerozmýšľa alebo rozmýšľať nechce, je plné jedno kon(tro)verzačné cvičenie, ktoré preberám s mojimi žiakmi fakt rád. Volá sa What a question!, týka sa komplikovaných hypotetických situácií a vždy vyvolá búrlivé reakcie. Bolo mi dokonca povedané (hoci ja som tie otázky nevymýšľal), že je to ako dotazník na vstup do fašistickej strany.
Dám ďalší príklad: "Ak by ste zistili, že vaša krásna 2-ročná dcéra nie je vaša, pretože v nemocnici došlo k zámene, vymenili by ste ju za svoju pravú, biologickú?" Čo odpoveď, to strata. Študenti sa síce rozčuľujú, riešia morálne dilemy, hlavne však rozprávajú a o to predsa v konverzačnom cvičení ide. Odpovede sa rôznia podľa typu osobnosti, medzi otázkami je však jedna, na ktorú doposiaľ odpovedali úplne všetci rovnako (a to som cvičenie prešiel minimálne s 30-timi ľudmi). Otázka znie:
"Keby ste mohli zabrániť buď zemetraseniu, ktoré zabije 40 000 ľudí, alebo autonehode, v ktorej zahynie váš priateľ, čo by ste si vybrali?"
Na prvý pohľad hotová Sofiina voľba. Na pohľad druhý debakel pre anonymných smoliarov. Presne tak totiž odpovedali po krátkej úvahe všetci opýtaní. Priateľ by dostal prednosť. Nechcem nijako moralizovať, pretože sám by som sa rozhodol takisto. Predsa som však bol prekvapený, koľko málo Matiek Teriez (to sa úžasne skloňuje) medzi nami žije. Moji žiaci sú pritom dostatočne reprezentatívna vzorka, od telefónnych operátorov cez právnikov či bankárov až k jadrovým fyzikom. Rozmýšľal som často, o čom to vlastne svedčí a dospel som k nasledujúcim dvom slovám – sebectvo a detail.
Trúchliaci plačú, pretože im záleží na vlastnom šťastí. A bolesť zo straty do tejto schémy nezapadá. Nech už zomrie hocikoľko neznámych ľudí, žialime len málokedy a chvíľkovo. Nikto si nevezme dovolenku z práce, aby sa spamätal z tsunami. Státisíce žien si môžu oči vyplakať pri telenovelách, pretože fiktívny Diego sa rozišiel s fiktívnou Palomou, pretože ich fiktívny neprajný osud je vykreslený detailnejšie a stáva sa súčasťou ich životov. Vedia sa aspoň čiastočne identifikovať a nájsť aspoň časť seba samých. Keď o pár hodín neskôr v televíznych správach ukážu desiatky, niekedy až stovky mŕtvych, oči čo pred chvíľou plakali, ostávajú suché. V štatisticky chladnejšom, dokumentárnom spracovaní sa totiž niet čoho zachytiť, môžeme si len domyslieť, aké asi mohli mať zosnulí životy. A na to niet času a mnohokrát ani vôle, pretože vieme, že happyendom to nekončí. Nepoznáme príbehy obetí nešťastia a stávajú sa pre nás len číslami. Ak nás aj niečo dojme, tak si vyliečime svedomie príspevkom na účet a ide sa ďalej.
Nevravím, že sme zlí. Takto to chodí. Preto jeden priateľ, akokoľvek smutné sa to navonok javí, v onej kontroverznej otázke jednoznačne víťazí.
Málo detailu - málo identifikácie - málo smútku.
