Hrávate s deťmi spoločenské hry? Podľa zakladateľky občianskeho združenia Škôlkariq vraj stačí iba 20 minút hrania sa denne, a môžete spokojne spávať. Že sa ako rodič na jednej strane venujete potrebám svojho dieťaťa a zároveň rozvíjate jeho schopnosti. Ako to naozaj je? Vypočujte si rovno debatu matky s matkou. Ja som Michaela Bagalová z Bratislavského dobrovoľníckeho centra a Denisy Drugajovej z občianskeho združenia Škôlkariq.
Deniska, poznáme sa dlho, tykáme si, tak poďme hneď na to. Naozaj stačí tých 20 minút aktívneho trávenia času s deťmi?
Ahoj, Miška, ďakujem za pozvanie. K otázke, áno naozaj stačí 20 minút aktívneho trávenia času, ale treba si uvedomiť, že to naozaj musí byť aktívne trávený čas s deťmi. To znamená, že nemôžeme odbiehať na to, aby sme si vybrali prádlo, nemôžeme obiehať na to, aby sme si pomiešali polievku alebo na to, aby sme si naplánovali večerný program. Jednoducho, musí to byť 20 minút, ktoré sa venujeme dieťaťu, sme s dieťaťom a dieťa to vníma. Pri spoločenských hrách je to absolútne jednoduché, pretože ak chcete hrať, musíte sa do toho zabrať, takisto ako to robí aj dieťa. Pretože to dieťa to asi vycíti, keď to robíme len tak proforma, naoko, na chvíľočku, a potom je to možno ešte o to horšie, keď to znechutíme aj jemu.
Presne tak ako si to povedala, to bolo úplne dokonale vystihnuté a nemám k tomu čo dodať. Veľmi veľa oteckov bráva deti aj športovať. Počítajú sa takéto športové aktivity ako aktívne trávenie voľného času s deťmi?
Určite áno, tých 20 minút denne by mal každý rodič aktívne tráviť s dieťaťom či už je to pri športe alebo je to pri spoločenských hrách. Treba si ale uvedomiť, že každou a jednu aktivitou rozvíjame iné schopnosti a možnosti dieťaťa. To znamená, keď s ním športujeme, tak rozvíjame športovú stránku, ak s ním hrávavame spoločenské hry, tak rozvíjame intelektovú stránku, rozvíjame sociálne zručnosti a rozvíjame iné možnosti, ktoré dieťa do budúcnosti má.
Aké hry sú najobľúbenejšie a ako mám vybrať tú správnu pre svoje dieťa?
Nedá sa to úplne takto paušalizovať. Každý má obľúbenú hru nejakú inú. Keď sa ale pozrieme na to, akú vybrať pre svoje dieťa tak odpoveď je v podstate ľahká. Prídem do obchodu, ktorý ponúka tisíc spoločenských hier, a keď naozaj neviem kam tak poprosím predavača alebo predavačku, ktorý ale nie sú bežní predavači. Oni sú ľudia, ktorí sú na to školení, a ktorí sa tými hrami zaoberajú naozaj niekoľko rokov. Vysvetlím, aké mám dieťa, aké má moje dieťa potreby. To znamená, napríklad moje deti sú vysoko logicky zmýšľajúce, tak budem jednoducho “loviť” logické hry. Ak ich chcem ako keby zaujať, ak ich chcem vtiahnuť do tej hry.
Viem, že nemajú radi abstraktné hry, to znamená, že to musí mať nejaký tón, musí to mať nejaký príbeh, napríklad zvieratká. Majú radi zvieratká, nemajú radi kamienky, nemajú radi abstrakty a tak ďalej, viem, čo dieťa má rado, nemá rado, a potom prídem do špecializovaného obchodu, kde mi špecializovaný predajca poradí: máte takéto typy hier, takéto typy hier. Vo všeobecnosti by som povedala, že u detí sú veľmi obľúbené kooperatívne hry. To znamená, že vy ako rodič nehráte proti dieťaťu, ak hráte spolu alebo ako rodina, nehrajú súrodenci proti sebe. Čím sa nezvyšuje rivalita, ale naopak kooperatívne sa snažia nájsť spôsob ako poraziť hru samú.
🔊 Celý rozhovor si môžete vypočuť aj v našom krátkom podcaste Dobrovoľnícka 12-minútovka.
Nájdete ho aj na Spotify či Google Podcasts.
Ako je to s participáciou súrodencov si povedala, ale čo vekové rozhranie. Lebo niekedy hry pre štvorročné deti a ich šesťročné nezvládajú, tak aby tam taká frustrácia z toho, že aj u rodiča nevznikla, že kupujem hry, ktoré nevyužijem, pretože dieťa tomu nechápe. Dať jej čas a odložiť ju na neskôr alebo ako toto vekové nastavenie?
Áno, presne tak ako si to povedala. Tie hry majú každá na krabičke napísané alebo je to aj na odporúčaní toho daného predajcu. Oni vám vysvetlia, pomôžu, poradia, podľa toho, aké máte dieťa, k akému veku je to určené. To ale neznamená, že vaše dieťa to zvládne. Presne tak ako si povedala, niektoré šesťročné deti nezvládajú a naopak niektoré štvorročné deti zvládnu hry aj pre osemročných. Čo je už v dnešnej dobe bežné, pretože tie deti sú viac popredu ako si myslíme možno. Majú oveľa viac podnetov ako sme mali my ako generácia.
Takže treba vyberať a treba dôsledne vyberať tak, aby sme to tomu dieťaťu neznechutili. Aby sme to dieťa povzbudili do hry, aby sa hra pre neho stala pútavou, a aby ju chcel zobrať aj na nasledujúci krát. Pretože to, že ju zoberie, pre nás znamená neskutočnú výhodu. Nielen to, že s ním trávime 20 minút aktívneho voľného času pri niečom, čo baví nás aj jeho. Ale okrem toho sa to dieťa rozvíja. A rozvíja sa presne v tom, čo potrebuje. Ak je v niečom dobré, siahne po hre, ktorá ho baví, v ktorej vyhráva, v ktorej dokáže poraziť nepriateľa.
Ak je v niečom trošku slabšie, tak po tej hre pravdepodobne nesiahne. Ale ak je zvyknuté hrať, ak je zvyknuté, že spolu hrávate spoločenské hry. Ak je napríklad slabší v matike, stačí zobrať hru, ktorá rozvíja numeriku a máme niečo, čo rozvíja numeriku tak, že si to dieťa vôbec nevšimne. Hrá s vami, trávi s vami čas, pre neho je to neskutočná pohoda, pre neho je to to, čo si želal. A to, že pri tom rozvíja numeriku, tak vám ide tak vzadu v hlavičke, že uau, super. A naozaj to funguje. Mám to vyskúšané.
Dobre, a kedy bol ten moment, kedy si si to uvedomila, že to naozaj, na svojich deťoch. Lebo ty máš nadpriemerne inteligentné deti. Boli nejaké problémy, ktoré si zvádzala ako matka so základnými vecami pri výchove. Takže ako si to celé premenila na hru, aby to bolo aj zábavné, a aby decká nakoniec robili to, čo chceš ty.
Ide to presne tými hrami. Ja som na to prišla v podstate náhodou, dá sa povedať, že to bola náhoda. Keď ti nefungujú bežné výchovné metódy, ktoré ti radia psychológovia, čo u nás nefungovali. Nefungovalo absolútne nič, čo mám radila špeciálna pedagogička, psychologička, proste absolútne nič. Ja už som si pripadala úplne zúfalo, zrelá na psychiatriu, pretože naozaj som nevedela, čo s tými deťmi a kam. Myslela som si, že ja som zlyhala ako matka.
Potom prišiel taký moment, že som zistila, že aha, ale pri hre, ktorú sme hrali, nastavovanie hraníc, ktoré pri hre bežne nefungovalo, zrazu išlo. Tak som začala skúšať, začali sme kupovať viac a viac hier, začali sme nastavovať hranice prostredníctvom tých hier. To znamená, že moje deti nastavené hranice ako také neakceptovali. Ale pri hre to akceptovali. Čiže nastavila som hry presne podľa pravidiel alebo teda nie úplne presne, ale prispôsobíte si hru podľa svojho dieťaťa, akú zvládne, akú nezvládne, trošku to transformovať. Spravidla je to presne to, čo je nutné pri tých daných hrách.
Takže nastavila som nejaké pravidlá a deti ich akceptovali. A potom v bežnom živote už bolo veľmi jednoduché povedať, a pamätáš, keď sme včera hrali Príšerky zo skrine? A pamätáš, keď sme hrali s delfínmi a ty si to zvládol? Ty si bol schopný počkať, kým pôjde sestra. Skús to aj teraz, prosím ťa. Tomu dieťaťu, keď to poviete 30-krát až 40-krát, tak to proste na ten 41-krát pochopí a už to ide samé. Takže je to taká ako keby precedentná situácia, ktorú môžete používať v bežnom živote.
Ty si teda vymyslela spôsob ako sa dajú deti stimulovať cez hru, a teraz sa snažíš svoje občianske združenie Škôlkariq túto svoju prax preniesť aj do materských škôl, materských centier a rôznych organizácií, ktoré sa tejto cieľovej skupine venujú. Ako to v praxi vyzerá?
My sme ako občianske združenie na začiatku vznikli ako komunitná skupina, ktorá sa venovala nadaným deťom. Tým, že sme vedeli, čo na naše nadané deti funguje, tak nám blikla taká kontrolka, že poďme to vyskúšať aj pre “bežné deti”, pre všetky deti.
V prvom rade je to o tom, že si zoberiem malú skupinku detí, načítam si, čo zvládnu a nezvládnu jednoduchými základnými otázkami. Je to tak psychologicky trošku podložené. Musíte byť sčasti psychológ, sčasti musíte vedieť dobre počúvať. Potom musíte byť dobrý stratég, aby ste vybrali to, čo máte. Takže ja si vypočujem tú skupinku, na začiatku to zvážim, čo by mohli zvládnuť a čo by nemohli zvládnuť, a ponúknem im spoločenskú hru, ktorá ich veľmi pravdepodobne vtiahne do deja. Ak sa mi to podarí, podarí sa mi to, že deti povedia: “uau, toto sa mi páčilo! Spoločenská hra je niečo, čo chcem robiť aj nabudúce, čo chcem hrávať.”
Prídu domov, povedia o tom svojim rodičom. Keď to zažijú u nás na krúžku druhý, tretí, štvrtýkrát, stále je to ten efekt uau, pretože sa stále snažím ponúknuť im hry, ktoré ich naozaj bavia. Presne o tom to je. Keď už prídeme k siedmemu, ôsmemu razu na krúžku, tak už pomaličky vnímam, cítim, vidím, že deti majú spoločenské hry ako uau, že už som ich chytila na to, že už ich naozaj milujú tak ako ich milujem ja.
Potom už môžem začať podsúvať presne tie hry, kde vidím že majú slabiny. Čiže niekto nevidí, nevie úplne správne logicky uvažovať, tak na trhu je strašne veľa logicky uvažujúcich hier alebo teda hier, ktoré sú určené na logiku, na logické uvažovanie. Potom sú hry, ktoré sú určené na stratégiu, potom sú na priestorovú predstavivosť, na numeriku, fantazijné hry, hry, kde rozvíjate reč, kde musíte rozprávať, lebo to je základom tej hry. Hry sú na všetko. Môžete tým rozvíjať absolútne čokoľvek, čo si zmyslíte, musíte len chytiť tú správnu hru. A presne toto ja na krúžku s deťmi robím, a presne týmto spôsobom ich rozvíjam.
Ako do tohto celého konceptu zapadajú dobrovoľníci, o ktorých sa uchádzaš už ako aktívny člen, môžeme povedať, Bratislavského dobrovoľníckeho centra, pretože si prešla registráciu a teda už si naša, v princípe. Takže ako budeš zapájať našich dobrovoľníkov a dobrovoľníčky do svojho konceptu hrania sa?
My sa venujeme hraním spoločenských hier nielen deťom, ale aj seniorom. Chodíme aj do senior centier alebo do klubov seniorov denných alebo aj do domov dôchodcov. V detských skupinkách je pomoc dobrovoľníkov veľmi žiadaná a veľmi vítaná, pretože keď mám skupinku desiatich detí tak je pre mňa oveľa jednoduchšie alebo teda pre dieťa je to lepšie a individuálnejšie, keď je tam dobrovoľník, ktorý mi s danou skupinkou pomôže. Ja sa venujem jednej skupinke a dobrovoľník koordinuje hru v druhej skupinke. Herná hodinka prebieha oveľa viac plynulejšie a deti z toho majú lepší pocit.
Fantastické! Ja držím Škôlkariq-ovi tak, ako je teraz nastavený, palce. Ešte povedzme na záver, kde všetky informácie o tebe nájdu naši čitatelia?
Nájdu ich na webovej stránke www.skolkariq.sk a na Facebooku Škôlkariq (@SKOLKARIQ).
Deniska, ďakujem veľmi pekne za rozhovor a za to, čo robíš.
Ďakujem za pozvanie.
Ak sa Vám páči čo robíme, môžete nás finančne podporiť. ĎAKUJEME ❤️
