Dostala som starkú v Oberösterreich – Hornom Rakúsku. Bola ležiaca, ale psychicky fit. Bývala s dcérou v jednom dome, dcéra na hornom poschodí a my dole. Keď som nastúpila do práce, starká mala na kostrči hlboký dekubit a ten jej dcéra chodila každý deň ošetrovať. Vzťah medzi dcérou a matkou som pociťovala ako chladný vietor. Nemožno povedať, že sa radi nemali, ale dcéra patrila k ľuďom, čo si síce svoje povinnosti splnia do bodky, ale robia to akosi automaticky bez rozmýšľania a bez zapojenia citového vnímania. Myslím, že to bol dôsledok jej výchovy, pretože ani starká nedávala svoje city zvlášť najavo.
Zo začiatku boli voči mne obe dosť chladné a odmerané, ale cítila som, že je to hlavne tým, že som tam nová a som pre nich neznámy človek, ktorý si musí získať ich dôveru. Vedeli však oceniť poctivú prácu a citlivý prístup a ľady sa pomaličky topili.
Často sme so starkou sedávali spolu pri televízií a komentovali vysielané relácie. Veľmi som sa zabavila, keď sme raz pred Vianocami pozerali krásnu reláciu o vianočných zvykoch v Tirolsku, kde celé rodiny hrali na hudobných nástrojoch a spievali nádherné tirolské vianočné piesne a balady. Aj keď som už vtedy ako-tak ovládala nemčinu, veru som tým piesňam málo rozumela, pretože boli v tirolskom dialekte, ktorý ako keby ani nebol nemecký. Tak som len tak bokom prehodila, že ja tým Tirolákom nerozumiem ani slovo. Skoro ma vystrelo, keď starká na to : „ Veď ani ja.“ Tak sme sa tomu spolu dobre zasmiali a nastal ten krásny okamih, keď dve duše splynú v jednu. Na také chvíle sa nezabúda. Aj keď bol Advent a moje deti s manželom boli stovky kilometrov odo mňa, pocítila som teplo a nehu, ako keby závan domova.
Inokedy starká ležala v posteli a ja vedľa nej na manželskej a čítala som jej životné príbehy ľudí z rozličných časopisov, ktoré som kupovala. Ona už dobre nevidela, takže sama si čítať nemohla. Jedno poobede sme i zase spolu čítali, keď si starká vzdychla a povedala: „ Prečo nepríde moja dcéra a nebaví sa so mnou tak ako vy?“ Ja som ostala v rozpakoch, čo na to odpovedať. Vyriešila som to nejakým konštatovaním o nedostatku času, ale vedela som, že to bolo naozaj len také núdzové riešenie a ona to určite cítila rovnako.
Jeden deň prišla dcéra znovu ošetrovať dekubit. Splnila si svoju povinnosť a chystala sa odísť. Vtedy starká povedala: „ Kde sa tak ponáhľaš, ostaň chvíľu, porozprávajme sa.“ No dcéra jej na to odvrkla, že nemá čas, lebo musí ešte to a to. „Však máš perfektnú opatrovateľku a kuchárku, tak čo chceš,“ dodala. Odprevadila som ju na chodbu, lebo mi to nedalo a tam som jej potichu povedala: „ Vaša mama nepotrebuje len opatrovateľku a kuchárku, potrebuje rodinu.“ Čakala som, ako zareaguje, ale ona nepovedala nič, len súhlasne pokývala hlavou. Myslím, že v podstate aj ona pociťovala ten chlad medzi nimi dvoma, ale nevedela, ako by to mala vyriešiť.
Ale myslím, že starká zažila aj pár pekných chvíľ s rodinou, keď sme grilovali v záhrade a ju sme v kolieskovom kresle posadili k nám.
Neviem, ako ten vzťah pokračoval ďalej, pretože náhradné voľno mi vypršalo a ja som sa po pol roku vrátila do školy k deťom o niečo bohatšia a múdrejšia. Svoje postrehy som sa snažila prenášať i na výchovu našich vlastných detí, lebo naozaj platí, že ako si deti vychováme, tak sa k nám správajú v našej starobe.
Je smutné, keď medzi matkou a jej jedinou dcérou stojí pomyselný hrubý a studený múr a ani jedna nevie nájsť spôsob, ako ten múr zbúrať aj keby to obe rady urobili.
