"No poďme", povedal Pavol, keď poskladal mapu. "Hento treba prejsť", ukázal neurčito cez biele korytnačky, rozhádzané naokolo. Silická planina, škrapové polia. Poludnie letného dňa. Ani vták nevzlietol. Má rozum, vie svoje, povedal som si, no vstal som a vyšiel za ostatnými. Napokon škrapy skončili otvorenou hĺbkou. Cesta dolu nebadateľná, príkra, nebezpečná. No ináč sa nedalo. Značka mierila tadiaľto.
Nik sa nepotkol, nezrútil, nedolámal si nohy. Na dne kaňónu potok. Spieval, búril, kde-tu vankúš bielej peny. "Jaj, voda, vodička!" skríkol som a vošiel do nej. Ľadová, čistá, pil som ju, hladkala ma, nadnášala ustaté srdce i telo. Za mnou Pavol, Tomáš, všetci. Horúčava zostala vysoko na bielych kameňoch, tu nebolo vládcom slnko. Tu vládol potok, zelené stromy, ostrovy svetla a tieň, v ktorom sme našli ložko i stol. Chlebík, syr od bači, čaj.
"Tamto je jaskyňa, našli sa v nej kosti pračloveka," povedal Juraj a ukázal smerom k čiernemu fľaku pod bielou skalou. Aké to tu bolo VTEDY? Možno rovnaké, okrem chodníka a turistických značiek. Prúdom prešiel tieň ryby. Zakričal vták. Búrku a noc sme prečkali pod previsom. Ráno sme vyšli na prieskum. Kaňón pre nás vystavil všetky svoje najvzácnejšie obrazy. Potok naladil pre galakoncert. Veľká jašterica prišla v sviatočnom.
Už som videl dosť. Vysoké hory, moria, púšť, v ktorej Mojžiš nechal svoje stopy. No tady, v Zádielskej doline, som vtedy nechal polovicu srdca. Tú druhú nech tam raz donesú letné búrky, horúce vetry, vtáčie krídla.
