Si a stále budeš
ten, čo poslal si mi ruže,
vraj „tej s najkrajším úsmevom!“
dodal kuriér s odkazom.
Išla z teba pohoda.
Osud a či náhoda?
Ruky si mi hladil,
vánok jemne chladil.
Noc bola tichá,
srdcia sa smiali.
To, že už svitá
zistili sme radi.
Spoločné rána,
usmiate ponožky,
horúci čaj,
vôňa pokožky...
Lásku, čo bola v tebe
do veršov si dával,
mali sme blízko k sebe,
múzu často si mával.
Na malé klamstvá
pamätám si len hmlisto...
No že miloval si
to viem isto.
Padá dážď,
bolesť zmýva...
Posledné „zbohom“?
Hm...tak to už býva.
Drevená truhlica, v nej roľnička a dva prstene...