Jakub to vedel. Jej smrť zabila jeho strach,zbabelosť, priznanie, že ten obraz v zrkadle patrí mužovi, ktorý tým očiamnedokáže priznať, že...
Chcel len trochu od života. Samotný život.Možno bol príliš biely. Ako nemocničné steny, ako tá hnusná sterilnosťkaždodennosti a všednosti, a napokon ako biela smrť, ktorej pred ním dalaprednosť tá, ktorú rovnako miloval aj nenávidel.
Slanosť okoreňuje aj jatrí rany. Takdiplomaticky a prefíkane sa skrýva za masku bezfarebnosti. Teraz už pravdanemala zmysel. Neoslobodila by. Možno si ju vezme so sebou do hrobu.S ružami, ale bez koncertu.
Pavol si rezignovane sadol na kovovú stoličkuzdobenú ornamentami. Ich honosnosť chladila jeho údy, ktoré pod tlakom citovnedokázal kontrolovať silou vôle.
Myšlienky sa mu premenili na motýle.:Klára...moja drahá mrcha. Vrahyňa môjho stereotypného, ale pokojného života.Môjho pohodlia, neprebudených citov. Mne si zabila dušu a sebe telo. Lebo to,čo bolo v ňom nikdy nežilo. Hľadala si lásku na smetisku sveta. A svojudušu tam, kde ich iní pochovávali. Dnes aj ja tú svoju na chvíľu umŕtvujem. Lenchvíľu. Lebo Ten, ktorý sa na to všetko pozerá je pre nás len neobjaveným zmyslom svojej existencie.
O pár dní stáli pri hrobe s bielympomníkom, za zvukov dychového mementa, 10-ročná obeť dávneho hriechu,s kyticou bielych ruží v uzimenej bielej rúčke. Druhú jej pevnestískal otec nie svojej dcéry.
[*POZOR! - AUTOR TEJTO ČASTI ANONYMNÝ: Tento záver poviedky je nie je písaný mnou, je písaný autorom, ktorý si prialostať v anonymite, ale súhlasil aspoň s takýmto zverejnením, aby poviedka mala záver. Autor sa tak vykrúcal,až sa zašil do anonymity :-). Dal som to ako súkromný článok, aby sa neevidovala karma, pretože karma za túto časť nepatrí mne.] << Predchádzajúca časť
