Národný cintorín. Prvýkrát ma naň vzali naši, keď som bola asi druháčka na základke. V tom období som sa hrala s bábikami a neskutočne „fičala“ na Smelom zajkovi. Preto ma ocino zaviedol, okrem iného, aj k hrobu J. Cígera- Hronského. Doteraz si to pamätám. Ako išli roky dozvedela som sa viac o mnohých, ktorí tam „odpočívajú“. Kuzmány, Vajanský, Jurkovičová, Michaelli,... Práve PhDr. Danielovi Michaellimu som pri svojich nasledujúcich návštevách Martina vždy zapálila sviečku. Prečo? Ani sama neviem, možno preto, že som mala pocit, že keby sme mali možnosť stretnúť sa, mohla som sa od neho veľa naučiť. O divadle, o kultúre ako takej...
Toto všetko mi vírilo v hlave, keď sme sa v piatok vracali z divadla. Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ale zjavne päťkrát to možné je. Odkedy som mala možnosť vidieť „jednotku“, tešila som sa na pokračovania, ale zakaždým som na ne išla aj s obavami. Je možné vytvoriť pokračovanie a zachovať úroveň diela? A nie jedno pokračovanie, ale hneď pentalógiu? Pre mňa Martinčania, s dramaturgom Róbertom Mankoveckým a režisérom Dodom Gombárom na čele, dokázali nemožné. V každej časti na mňa čakal nový impulz, nové podnety na diskusiu a premýšľanie. Mala som možnosť konfrontovať svoje nadšenie aj s divadelnou kritikou, ktorá ho však v „mojej“ miere nezdieľala. Ale na to som si už akosi zvykla. Som si istá, že kritici by našli množstvo formálnych i obsahových chýb, pokiaľ by všetky časti videli. Ale nebolo by to len akési „škatuľkovanie“? Hoci tvrdia, že každé divadlo by malo mať svoj „rukopis“, tvoriť jedinečne a nie viezť sa v hlavnom prúde, občas mám pocit, akoby im v škole dal niekto do hláv zoznam a oni si zakaždým odškrtávali, obsahuje, neobsahuje, potom to štatisticky spracovali a podľa percent hru označili za dobrú alebo zlú. Bodka.
Lenže nie nadarmo, sa hovorí, že divadlo, resp. javisko sú dosky, ktoré znamenajú svet. Dovolím si tento citát trošku pozmeniť. Dosky, ktoré znamenajú život. Keď nás v živote škatuľkujú, málokedy nás to teší, nemám pravdu? Chceme byť originálmi, zapísať sa do životov iných svojimi skutkami i myšlienkami a nie skončiť v škatuľke. Ale povedzme si úprimne, nedali sme do jednej veľkej a možno úplne malej škatuľky aj všetkých našich velikánov i s našimi dejinami?
Tak schválne. Keby sa nás niekto opýtal, či si Vajanského vážime (za predpokladu, že vieme, kto to bol), určite by sme sa dušovali, že áno. Problém by však nastal, keby sa nás opýtajú, a prečo? Mnohým z nás by v hlavách išlo asi niečo v zmysle, lebo sa to patrí, učili nás to v škole...
Škatuľka s nápisom „Patrí sa to“. Patrí sa povedať, že Kuzmány bol prvým podpredsedom Matice slovenskej. Ale po maturite to môžeme vypustiť ako nepodstatné, však kto by si to už len pamätal. Stačí si už len držať v hlave: Karol Kuzmány, učili sme sa o ňom, no a keď sme sa o ňom učili, tak bol asi významný. Komplikované nadviazanie spolupráce katolíckej a evanjelickej inteligencie nám na um nezíde už ani len vo sne. Rovnako je to s Kráľom, Šoltésovou, Vansovou, ale aj Štefánikom, Štúrom a v mnohých prípadoch už aj s Dubčekom či Havlom. Všetkých, ktorých máme v tejto škatuľke sme si postavili na piedestál, ale častokrát jeho základy tvoria tenučké špáradlá. Takže sa často zrúti a vystrieda ho trón s celebritami, ktorých jediným významným počinom bolo, že sa z nejakej nevysvetliteľnej príčiny objavili na obrazovke či obálke časopisu. Nuž televízia a bulvár majú väčšiu moc ako škola.
Keby sme si ale v hlave vymazali nepríjemné spomienky na povinné čítanie a čitateľské denníky. Keby sme zabudli na otázky slovenčinárov typu, koľko schodov viedlo do horárne? Na nekonečné hodiny dejepisu a pohŕdavé poznámky vyučujúcich, to nevieš? Keby sme si našich velikánov predstavili ako ľudí z mäsa a kostí, s ich radosťami, starosťami a túžbou, niečo vytvoriť, niečo tu zanechať pre nasledujúce generácie. Pre nás. Keby sme si ich predstavili ako rockerov svojej doby, lebo nimi mnohokrát naozaj boli. Stali by sa nám bližšími a vedeli by sme odpovedať na otázku, prečo si ich vážime. A možno by sme sa im chceli aj v niečom podobať.
Ležia na Národnom cintoríne, alebo cintoríne národa? Ako v piatok povedal Daniel Žulčák, stvárňujúci Vajanského, skutočného rebela svojej doby: „To, čo ste vy, boli sme i my. To čo sme my, budete aj vy. Keď sa pozeráte nám do očí, dívate sa do zrkadla.“ Znesieme však ten pohľad?
