Býva so starkou už niekoľko rokov. Odvtedy ako odišla študovať na vysokú školu. Vybrala si medicínu. Starká žila sama v trojizbovom byte v Dúbravke, navrhla teda vnučke, aby zostala u nej, načo bude zbytočne platiť internát. Aj rodičia boli spokojnejší, keď vedeli, že na ich dcéru má kto dohliadnuť. Andrejka, ako ju starká vždy oslovovala, si tak zamilovala bývanie v Dúbravke, že tam zostala aj po škole, keď sa zamestnala v miestnom sanatóriu.
Dnes je naozaj hrozné počasie, pomyslela si, keď pred vchodom do paneláku otriasala dáždnik. Vôbec, je to zvláštny deň. Do sanatória im priviezli pacienta, ktorý okrem vážnej diagnózy je v ťažkej depresii. Priviezol ho syn, ktorému došla trpezlivosť. Snažil sa o neho starať, ale nič mu nebolo dosť dobré. Poslednou kvapkou bolo, keď od neho utiekol. Našli ho v jeho rodnej dedine na cintoríne, ťažko podchladeného. Z nemocnice putoval rovno do sanatória. Zvláštne, pochádza z rovnakej dediny ako starká, možno ho pozná. Možno sú dávnymi priateľmi. Mohla by ho navštíviť, snáď by sa jej podarilo zmierniť tú ťažkú depresiu.
„Starká, už som doma!“
„Dosť, že ideš. Už je prestreté. Pracuješ tam vyše roka, ale ešte si z práce neprišla v rozumnom čase! Veď sa tam zničíš!“
„Ale starká. Vieš predsa, že ma to baví. Predstav si, že dnes sme prijali tvojho rodáka. Je na tom psychicky dosť zle. Tak mi napadlo, ak ste sa priatelili, že by si ho mohla navštíviť. Tebe sa ľudia zverujú aj keď nechcú. Volá sa Ignác Traurig.“
Starkej vypadol z rúk prázdny hrnček, ktorý držala, nerozbil sa, koberec stlmil pád.
Andrea sa poň zohla a skúmavo pozrela na starkú: „Si v poriadku?“
„Starý človek, hotová opica.“ Odvetila starká so sileným úsmevom. Andrea na ňu neprestala pozerať.
„Nalož si kým to nevychladne o chvíľu je päť.“
Andrea sa strhla a pozrela na hodiny: „Starká dojem si to v izbe, bude volať Peter. Dnes ide po balíky do Nairobi, tak má internet.“
„Jeden väčší vetroplach ako druhý. Ty si celé dni zavretá medzi starcami a on buduje nemocnice medzi ľudožrútmi.“
„Ale starká....“ Zahrkútala Andrea a predtým, ako zmizla aj s tanierom v ruke, vtisla starkej na líce bozk. Usmiala sa, ale keď vnučka zavrela dvere na svojej izbe, zvážnela. Sadla si do kresla a hľadela do prázdna. Koľko je to rokov? 60? Mala vtedy 17. Ignác...
„Starká? Starká!“ Andrea položila ruku na starkine plece. Strhla sa. „Zaspala si?“
„Nie. Premýšľam.“
„Čo sa deje? Ako som prišla správaš sa zvláštne.“
„To nič. Starí ľudia žijú už väčšinou v spomienkach.“
„Tak poď zajtra so mnou, pozhováraš sa s pánom Traurigom, zaspomínate si, rozveselíš sa. Veď Lehôtka nie je taká veľká, musíte sa poznať.“
„Andrejka, nie je to dobrý nápad, nemusí si ma pamätať. A vôbec je to dovolené? Cudzie návštevy?“
„Pozhováram sa s riaditeľom. Keď my si už naozaj nevieme rady, nikomu sa nechce zveriť, každého odháňa, lekárov, sestričky, pacientov, dokonca aj kňaza. Som zúfalá, nemala by som ti to hovoriť, ale je už takmer slepý a jediné čo z neho dostaneme je, že chce umrieť.“
„Dobre teda. Ak ti to riaditeľ dovolí, prídem.“
„Babi, ty si svetová!“ Zapišťala Andrea a tuho ju objala.
„No ale ak ma zadusíš, nikam nepôjdem.“ Zažartovala starká a obe sa rozosmiali.
O pár dní, tesne pred Štedrým dňom, prišla Andrea so správou, že riaditeľ dovolil, aby starká prišla na návštevu.
„Ako sa ti to podarilo? Veď nechcel.“
„Od dnes nechce prijímať lieky a jesť. Riaditeľ je zúfalý. Povedal, nech si robím, čo chcem, ak si myslím, že to pomôže. Tak zajtra?“
„Zajtra? Veď je Štedrý deň. Budeme spolu chystať večeru.“
„Ups. Asi som ti nehovorila, ale vzala som službu za kolegu, má malé deti. A keďže sú sviatky, ťaháme dvanástky. Ale o ôsmej som doma, sľubujem.“
„Andrejka, preháňaš to. Prinesiem ti teda aspoň obed.“
Na druhý deň kráčala starká trošku neistým krokom k sanatóriu. Niektoré rany sa nezacelia ani za celý ľudský život. Ako má povedať vnučke, že človek, ktorému sa tak nástojčivo snaží pomôcť si pomoc od nej vôbec nezaslúži?
„Dobrý deň. Som Šťastná. Prišla som za vnučkou.“
„Dobrý deň, vy ste Aďkina starká. Chvíľočku, je pri pacientovi. Prosím, posaďte sa zatiaľ u nás v lekárskej.“ Privítal ju starší lekár, ktorého stretla na chodbe. Zaviedol ju do lekárskej izby, nalial vodu a ospravedlnil sa, volali ho k pacientovi.
Dvere na lekárskej izbe zostali otvorené, a tak zreteľne počula rozhovor z protiľahlej izby, hoci tá bola zatvorená.
„Pán Traurig, neodídem, kým si tie lieky nevezmete. Musím na to dohliadnuť.“
„Tak si dajte do záznamov čiarku, že ste urobili, čo ste mali a nechajte ma na pokoji!“
„Vy ma chcete dostať do problémov...“
„Pokojne vám podpíšem, že je to moje rozhodnutie, len ma už nechajte skapať!“
Bol to rozhovor medzi Andrejkou a Ignácom, spoznala jeho hlas aj po toľkých rokoch. Ani nevedela ako, vyšla z lekárskej izby. Položila ruku na kľučku a chvíľku váhala. Potom sa rozhodla a otvorila dvere.
„Starká! Ty si už tu?“
„Andrejka, necháš nás na chvíľku?“
„Pán Traurig, toto je moja starká, pochádzate z jednej dediny, tak mi napadlo, že by ste sa rád porozprávali s niekým známym.“
„Nechcem sa s nikým rozprávať!“
„Andrejka, choď sa naobedovať.“
„Starká to nejde.“
„Choď!“
Andrea nechápavo pozerala na starkú, takýmto tónom sa s ňou nikdy nerozprávala. Ani sama nevedela prečo, poslúchla.
Keď Andrea za sebou zatvorila dvere, starká pristúpila k posteli. Ignác mal odvrátenú tvár.
„Nechcela som sem prísť.“
„Tak prečo ste chodili?“
„Chcem odpovede. Čakám na ne vyše 60 rokov.“
Ignác obrátil tvár: „Kto ste? Nepoznám vás.“
„Som Amália. Amália Lustigová.“
„A.. Amália, ty žiješ?“
„Nemala by som?“
„Som rád, že si tu.“
„Prečo?“
„Vyše 60 rokov ti chcem niečo dať. V nočnom stolíku nájdeš drevenú škatuľku. Vezmi si ju. Patrí ti.“
Amália siahla do nočného stolíka, vybrala škatuľku a otvorila ju: „Mamkin medailón! Odkiaľ ho máš?“
„V tú noc, keď ste zmizli, bol som u vás. Všetko bolo rozhádzané. Nechcel som, aby sa vám niečo stalo. Nechcel som!“
„Odkiaľ ho máš?!“
„Keď som sa v tú noc od vás vrátil, chcel som vás ísť hľadať, vykúpiť. Hľadal som doma nejaké peniaze. Medailón som našiel v kredenci s ďalšími cennosťami. Spýtal som sa brata, čo to má znamenať. Len sa zasmial. Vrhol som sa na neho. Skoro som ho zabil. V tú noc som sa zbalil a viac som sa do Lehôtky nevrátil, až tento rok.“
Amália pristúpila k oknu chvíľu pozerala von oknom, potom sa obrátila k Ignácovi: „Dlho som nechcela veriť, že by si bol schopný takej podlosti. Zradiť priateľov. Napokon som sa s tým zmierila, len som nechápala, prečo.“
„Dúfal som, že niekoho z vás ešte stretnem. Len ty ma môžeš súdiť. Nikto viac.“
„Vždy som si myslela, že ak ťa stretnem, budem ťa nenávidieť.“
„Nie je to tak?“
„Nie. Bola to zvláštna doba. Mnohí sa zopsuli. Keby to nebol tvoj brat, bol by to niekto iný. Mnohí sa dovtípili, čo sa deje v horárni.“
„Ty si kam odišla?“
„Keď našich zobrali, bola som v dedine po zásoby, keď som sa vracala, videla som stopy auta pri horárni. Skryla som sa v kríkoch a videla som ťa ako odchádzaš. Od hnevu som ti prisahala pomstu. Odišla som do Bratislavy. Vydala sa. Mala deti. Moja vnučka Andrejka je lekárka, ako otec.“
„Tá mladá doktorka?“
„Áno, preto som sa rozhodla prísť. Trápi ju tvoj stav. Nemáš právo byť zlý k ľuďom, ktorí sa ti snažia pomôcť.“
„Chcela si povedať, nemám právo byť odporný k tvojej vnučke, keď sa moja rodina previnila voči tvojej takým zločinom.“
Amália mlčala.
„Máš pravdu Amália. Ďakujem.“
„Za čo?“
„Za rozhrešenie.“
„Dovidenia, Ignác.“
„Zbohom.“
Amália mala už pripravené všetko na štedrovečernú večeru, keď začula odomkýnať. Ticho. Andrea vošla bez pozdravu do kuchyne a bez slova sa posadila, mlčky hľadela kamsi do stredu stola. Amália ju ticho pozorovala.
„On zomrel.“
„Kto?“
„Pán Traurig. Nedokázala som mu pomôcť. Ale vieš čo bolo zvláštne? Usmieval sa. Nikdy predtým sa neusmial. Vieš, čo mi povedal ako posledné?“
Amália pokrútila hlavou.
„Ste skvelá lekárka, liečite nielen telo, ale aj dušu. Máte to v krvi. Nevieš, čo tým myslel?“
„No asi to, že si skvelá lekárka. Netráp sa. Teraz mu je dobre. Pamätáš si na citát z Medenej veže?“
„Pyrin našiel pokoj pre svoju dušu a spravodlivosť pre svoje skutky.“
„Presne tak a Ignác je na tom rovnako.“
