„Angelika, pohni sa už z tej postele. Prídeme neskoro!“ kričí z prízemia Angelikina mama. „Veď už idem!“ znie odpoveď. Angelika sa na soboty teší. Stará mama, dom na vidieku, zvieratká a k tomu starkine skvelé kuchárske umenie je jednoducho nádherný deň, ale prečo musia vstávať už o siedmej? Veď nemusí ísť do školy.
Postaví sa pred zrkadlo. „Tá prekliata puberta!“, pomyslí si, „ tvár mám samá vyrážka.!“ Učeše si vlasy do chvosta, oblečie si športovú súpravu, obuje tenisky, umyje zuby a zbehne dolu na raňajky. Mama sa na ňu skúmavo pozrela. „Čo to máš na tvári Lika?!“
„Mami, nepanikár! To je len trochu krycieho krému. Tvár mám samá vyrážka!“ „Lika, ja v tvojom veku...“
„...si ani nevedela, čo sú šminky, však?“
„Nebuď drzá!“
„Nie, som mami, ale dnes je všetko inak, moje spolužiačky majú už dávno melír. A ja? Vyvádzaš kvôli trochu krycieho krému!“
„Viete čo? Poďme už! ...skôr ako sa vy dve začnete opäť hádať!“ zahlásil Likin ocko.
Lika si vzdychla: „Nič mi nedovolia! Už aby sme boli u starkej, vyparím sa s Rexom na lúku a do večera ma neuvidia!“
„ Konečne sme dorazili!“ Nuž čo! Dlhé cesty a letné horúčavy dávali Like vždy zabrať.
Starká ich už netrpezlivo čakala v záhrade. Lika otvorila bráničku, vstúpila do záhrady a pozdravila: „Ahoj starká!“
„Konečne ste tu! Rex sa vás už nevedel dočkať!“, odvetila stará mama s úsmevom. A všetci traja nasledovali staršiu, ale ešte stále vitálnu pani do jej kráľovstva.
Dom , kde bývala stará mama, mal vyše storočia. Likini starí rodičia boli asi piatou generáciou, ktorá to tu zdedila. Lika mala toto miesto úprimne rada. Dom, v ktorom cítila prítomnosť svojich predkov, maštaľku s kravkou a dvoma kozičkami a ... lúku. Lúku, ktorá bola obrovská, dokonalý raj na bláznenie sa so psíkom. Angelika sa tešila na čas, keď bude dospelá. Presťahuje sa k starkej, kúpi si koňa a budú si spolu gazdovať. Raz sa so svojimi plánmi do budúcnosti zverila starej mame a jej sa ten nápad zapáčil.
„ Sadnite si! “, ozvala sa starká a ukázala na veľký , tmavý jedálenský stôl so šiestimi stoličkami. Rodičia poslúchli, ale Lika si sadla na rohož pred dverami a zavolala k sebe Rexa. Rex bol typický jazvečík s hebkou hnedou srsťou. Bol veľmi milý a prítulný, nejavil žiadne známky agresivity, ale poslúchal, len keď chcel. A teraz sa mu chcelo. Priam triskoval k dverám.
Lika sa zasmiala: „Tak ty takto! Keď ma dlho nevidíš, pribehneš aj na prvé zavolanie!“ Rex skočil Like do náručia a začal jej olizovať tvár.
„ Dávaj pozor Lika, ten krycí krém by mu mohol uškodiť!“ ozvala sa mama.
„ Už zase do nej rýpeš, Tina?“ spýtala sa starká.
„ Nie mami, ale myslím, že má na to ešte čas ....“
To bolo posledné, čo Angelika počula. Potichu sa vytratila a už bežala s Rexom na lúku.
Rozhovor v kuchyni však pokračoval.
„ Tina, aj ja som si myslela, že máš na niektoré veci ešte čas, pamätáš?“
„ Lenže to bolo iné!“
„ A môžeš mi povedať v čom?“
„ Bola iná doba!“
„ Aj teraz je iná doba, ale matky sú rovnaké a dcéry tiež.“
„ Nie, Lika vôbec nie je ako ja v jej veku. Určite som toľko nepapuľovala.“
„ Ale áno, len sa na to nepamätáš!“
Angelika zatiaľ šantila s Rexom na lúke. Zrazu sa zablyslo.
„ Hmmm, letná búrka. Poď Rex vrátime sa.....No tak!“
Keď prišli domov, začalo poriadne liať. Lika bola vo dverách , keď z kuchyne počula: „ Tina, Like vyčítaš to isté, čo si robila v jej veku aj ty!“
„ Mami, mýliš sa ...“
„ Tak toto naozaj nemusím počúvať.“, povedala Lika sama pre seba.
Vybehla z domu. Vonku ukrutne lialo, hrmelo, blýskalo sa. Lika však vedela kam ísť. Povala. Tá na ňu vždy magicky pôsobila. Stará mama jej však nedovolila na ňu vyjsť, bála sa, že padne z rebríka alebo, že sa jej stane niečo podobné.
„ Teraz nebude nikomu prekážať, keď sa tam poobzerám.“
Vybehla opatrne po rebríku hore. Tam číhal pre Liku ten tajomný svet.
Diskusia či skôr výmena názorov medzi starkou a Likinou mamou stále nekončila: „ Mami, nemôžeš ma porovnávať s Likou, my sme si toľko k rodičom nedovolili!“
„ Možno nie, ale dobre sa pamätám, keď si mi v Likinom veku hovorievala: , Ja mojim deťom nebudem nič vyčítať. Budú to ich životy a bude na nich ako si ich zariadia a o všetkom budeme diskutovať, nikdy im nebudem robiť prednášky...‘ Čo ty na to?“
„Hmmm, na ta si spomínam, ale akosi mi to nevyšlo.“
„ Neboj sa Tina, preto ešte nie si zlá matka, môžete sa mať akokoľvek rady vždy bude medzi vami istá priepasť, kvôli ktorej si v niektorých veciach nikdy neporozumiete, hlavne teraz, keď je Angelika v puberte.“
„ Vďaka mami, mám ťa rada!“
„ Ja viem. Aj Lika ľúbi teba..“
„ Niekedy o tom pochybujem!“
„ Aj ja som veľakrát pochybovala, ale skôr či neskôr si nájdete opäť k sebe cestu, uvidíš.“
„ Len, aby si sa nemýlila!“
„ Chce to čas a skúsenosti, ktoré obe získavate... No a teraz stačilo, kto si dá buchty?“ Likini rodičia sa zasmiali.
Lika sa zatiaľ prechádzala po povale. Všade bolo množstvo prachu a skoro žiadne svetlo. Niekoľkokrát sa potkla a zľakla, keď uvidela nejakú myš. Prešla až na druhú stranu povaly, kde bola uvelebená stará truhlica osvetľovaná bleskami. Práve tá ju neskonalo vábila. Lika si sadla k nej a otvorila ju. Boli v nej staré knihy a časopisy. Začala sa v nich prehrabávať. Celkom na dne objavila zápisník. Otvorila ho. Na prvej strane stál nápis:
Tajný denník
Kristíny Frémanovej
, Denník mojej mamy.’ , prebleslo Like hlavou.
29.3. 1980
Mama mi nič nedovolí. Mám pocit ako keby ma nemohla alebo skôr nechcela pochopiť. Vôbec nechápe, že svet sa mení a časy jej mladosti sú nenávratne preč!!!
2.4. 1980
Dnes som dostala trojku z matiky. Mama mi urobila prednášku . Vôbec nechápe, že matika mi nikdy nešla a ani nepôjde.
, Ale veď to sú moje pocity‘, premýšľala Lika,, nie, to nemohla písať mama, je predsa úplne iná ako ja, ale to písmo. Jednoznačne mamine. Že by predsa? Aha, tu je posledný zápis.’
5.5. 1983
Už som dospelá. Nie preto, že mám 18, ale preto, že dospelí sa mi už nezdajú takí nemožní. Dokonca chápem aj mamu. Deťom sa musia stanoviť hranice, inak nevedia, čo so sebou. Neviem možno budem aj ja raz pre moje deti nemožná, ale zo všetkých síl sa budem snažiť, aby sa to nestalo.
„ Nuž mami, to ti veľmi nevyšlo“, povedala Lika sama pre seba. To už však počula zdola hlasy: „Lika, hej Lika, poď už, ...je neskoro,.... musíme ísť.“
„ Už idem,“ zakričala a zišla dole po rebríku. Starká s mamou na ňu udivene pozerali.
„ Len som si to hore trochu poobzerala a... pozrite, čo som našla.“ Vytiahla zápisník a podala ho mame.
„ Môj denník, to bolo dávno, keď som ho písala...“
„ Prečítaj si posledný zápis!“ Keď ho Tina dočítala, vzdychla si: „Nie všetko v živote ide tak, ako si naplánujeme!“
„ Mami, ale ja ťa mám i tak rada!“ zvolala Lika a objala mamu. Potom sa rozlúčili so starkou a všetci traja vykročili k autu.
Lika si hrdo niesla svoj objav. Možno tam aj ona čosi zapíše a možno raz poslúži tento starý zápisník Likinej dcére nájsť k mame cestu, ak Angelika zabudne, že raz mala aj ona pätnásť.
