Valéria sa práve pripravovala na skúšku dospelosti. Bola vystrašená ako mnohí pred ňou a mnohí po nej. Čo sa stane ak nezmaturuje? Táto myšlienka ju desila. Písal sa rok 1968 a aj v tejto neľahkej dobe ju rodičia nechali študovať. Ak pohorí, ako sa potom pozrie rodičom do očí? Dreli, lebo dúfali, že vzdelanie dopomôže Valérii k lepšiemu životu, ako mali oni. Nie, to sa nestane, nesklame ich, zahnala chmúrne myšlienky a pustila sa do učenia.
Posledný víkend pred maturitou, pomyslela si Valéria, keď hľadela z okna kupé na mihotajúcu sa krajinu. Včera si zopakovala poslednú látku, a tak si povedala, že pred skúškou navštívi rodičov. Svoj rodný Liptov mala naozaj veľmi rada. Na rušnú Bystricu si ani po štyroch rokoch poriadne nezvykla.
Rodičia ju prišli privítať na stanicu. Tešili sa, že ju majú po dlhých mesiacoch opäť doma. Keď sa doma zvítala s bratom, pobrali sa všetci k obedu. Po mamkinom skvelom jedle sa Valéria cítila unavená. Vyšla do svojej izby a ľahla si na posteľ. Keď sa zobudila, našla mamku piecť jej obľúbený koláč.
„ Kde je otec s Tadeášom?“
„ Otec robí niečo na záhrade a Tadeáš mu pomáha.......A čo ty spachtoško? Ešte sa máš niečo učiť na skúšku?“
„ Nie,... možno...niečo zopakovať. Mami, strašne sa bojím, že vás sklamem! Ak nezmaturujem, boli to vyhodené peniaze, za ktoré mohol študovať Tadeáš!“
„ Ale no. Nesklameš nás .....a Tadeáš neštuduje, lebo nechce, sám si vybral.“
Valéria sa ani nenazdala a bol čas vrátiť sa. Na druhý deň ju čakala maturita. Práve sa balila vo svojej izbe, keď vošla mama: „Vali?“
„Áno?“
„Pamätáš sa ako som ti vravela o svojom prvom zamestnaní?“
„ Áno, robila si predavačku v kníhkupectve.“
„ Tiež som sa strašne bála, keď som mala ísť na pohovor. Bola som najstaršia a chcela som pomôcť rodičom s výdavkami na súrodencov. Vtedy mi mama dala toto“, otvorila dlaň, v ktorej sa objavila nádherná brošňa, „ priniesla mi šťastie, hádam prinesie aj tebe.“ Valéria si opatrne vzala šperk a usmiala sa: „ Ďakujem, mami.“
Ani sa nenazdala a skúšobné obdobie bolo za ňou. Teraz bola opäť na ceste domov a s hrdosťou niesla rodičom maturitné vysvedčenie len s dvoma dvojkami. Keď ho rodičia uvideli, boli právom pyšní.
„ Mami, musím sa ti priznať....“
„ K čomu?“
„ Ja......stratila som tvoju brošňu.“
„Ále, aj tak som ju nenosila, hlavne, že to už máš konečne za sebou.“
Eliška bývala v chudobnejšej časti Bystrice. Mala dvanásť rokov a bývala len s mamou a troma mladšími súrodencami. Na otca si spomínala len hmlisto. Zomrel krátko po narodení najmladšieho brata a to bolo pred šiestimi rokmi.
Bol krásny letný deň a Eliška dumajúc kráčala do školy. Dnes má jej mladšia sestra osem rokov a ona pre ňu nemá darček. Potrebovala by teplý sveter na jeseň, ale kde vziať peniaze?
Zrazu v diaľke na chodníku zbadala, že sa niečo ligoce. Pobehla a vtom to uvidela. Bola to krásna brošňa, Eliška zatlieskala od radosti rúčkami a dala si ju do vrecka na šatách. Teraz už kráčala s úsmevom, lebo vedela, že sestra dostane krásny sveter.
Vyučovanie sa konečne skončilo a Eliška sa vybrala do mesta. Vošla do zlatníctva, ktoré patrilo milému pánovi v rokoch, ktorý Eliške a jej rodine často a rád pomáhal.
„Dobrý deň!“
„ Ahoj Eli, máš chuť na koláč?“
„ Nie, ďakujem, chcela by som vedieť či by som mohla dostať nejaké peniaze za toto...“ Eliška vybrala brošňu a položila ju na stôl.
„Hmmm, vyzerá veľmi pekne, počkaj pozriem si ju pod lupou....no, je zlatá....tie kamienky nemajú veľkú hodnotu- skoro žiadnu, ale sú zasadené do zlata......“
„...a koľko by ste mi za ňu dali?“ spýtala sa dychtivo Eliška..
„Prečo ju chceš predať?....Odkiaľ ju máš?“
„ Našla som ju cestou do školy...ležala na chodníku......potrebujem peniaze, lebo Svetlanka má dnes narodeniny....chcem jej kúpiť darček...“
„Myslím, že by som ti za ňu mohol dať sto korún“...
„ Naozaj?......to by bolo skvelé.“
„ Nech sa páči....a pozdrav doma.“
„ Odovzdám a....ďakujem.“
Eliška vyšla zo zlatníctva a ponáhľala sa kúpiť ten najkrajší sveter.....Mala už jeden vyhliadnutý.. ..Na zapínanie, z krásnej ružovej vlny....
Svetlanka dostala v ten deň jediný balíček....od Elišky. Bola však neuveriteľne šťastná a s ňou celá jej rodina...
Brošňa bola hodná menej ako za ňu Eliška dostala, ale pán Alrich rád pomáhal.
Bol to milý starší pán, so svojou manželkou vlastnili zlatníctvo a človek sa na nich mohol vždy obrátiť. Nanešťastie ich jediný syn zomrel ešte ako dieťa....
Bolo krátko pred Vianocami, keď vošlo do zlatníctva malé dievčatko....
„Ahoj!“ prihovoril sa jej pán Alrich.
„Ahoj!“
„Praješ si niečo?“
„To sú ale krásne prstene...“ pošepla a ukázala na jednu z vitrín.
„Páčia sa ti?“
„Áno, veľmi.......možno mi raz taký prinesie Ježiško...“
„Možno už tieto Vianoce.“
„ To určite nie, do domova nám nosí len oblečenie a sladkosti...“
„Ach tak....“
„Nemáš chuť na koláč s kakaom?“
„Mám, ale už musím ísť......ale.....ak by som mohla prísť nabudúce....“
„Iste....A ako sa voláš?“
„Terezka.....ahoj.“
„Ahoj!“
Terezka vyšla na ulicu, ešte sa obrátila a zakývala mužovi, čo ju pozoroval...
O niekoľko dní zacingal zvonček na dverách zlatníctva a uprostred sa objavila Terezka.
„Ahoj....prišla som...“
„ No, vitaj, poď dozadu.....moja žena bude o chvíľku servírovať olovrant.“
Alrichovci bývali v byte za predajňou, keď vošli zacítili sladkú vôňu kakaa a pani Alrichová ich usadila k stolu...
„Niečo som vám priniesla....“ pošepla Terezka a vytiahla z vrecka papierové srdce s dvierkami uprostred.
„Je krásne, ďakujeme...“
„Urobila som ho v škole.....ostatné deti ho dajú rodičom na Vianoce.....vtedy však musíme zostať v domove, tak som vám ho priniesla teraz...“
Alrichovci sa na seba pozreli a v očiach sa im zaleskla otázka, čo bude s týmto milým dieťaťom....
„Aj my tu pre teba niečo máme...“ povedal pán Alrich a hľadal niečo v sekretári, po chvíľke podišiel k Terezke a otvoril dlaň. Ukázala sa krásna brošňa...
„Jééééééééj, tá je krásna......naozaj si ju môžem vziať?“ spýtala sa Terezka a v očiach jej svietili iskričky...
„Áno, smiem ti ju pripnúť?“
„Áno, áno, ďakujem, ďakujem......to je najkrajší darček.“ švitorilo dievčatko, priam sa vznášalo od šťastia a poskakovalo okolo stola.
Zrazu odbili hodiny ,Terezka sa pobrala späť, zamávala a vyšla na ulicu...
Na druhý deň, hneď ráno, prišla do zlatníctva Terezka v sprievode vychovávateľky. Terezka mala uplakané oči a vychovávateľka na ňu neustále zazerala a strkala ju vpred.
„Ahoj Terezka, stalo sa niečo?“
Terezka sa rozplakala a rozbehla sa k mužovi.
„Dobrý deň..“ začala vychovávateľka, „Tereza prišla včera s týmto,“ vytiahla z vrecka brošňu a položila ju na pult.... „....a tvrdí, že ste jej ju dali!“
„Ujo, povedz, povedz, že som ju neukradla...povedz, povedz...“vzlykalo dievčatko objímajúc mužove nohy...
„Prestaň Tereza!!! Neotravuj.....stále sú s tebou iba problémy!!!“ kričala vychovávateľka.
„...prepáčte, ale ja som jej tu brošňu naozaj daroval“
„ No, vidíte, nie som klamárka..“
„Dobre!“ odsekla vychovávateľka cez zuby, „poď! ideme!“
„Nie, nejdem, prosííím, ujo nechajte si ma, budem dobrá, ja sa nechcem vrátiť.. Všetci si myslia, že klamem..“
„Tereza, užaj!!!“
To už bola pri manželovi aj pani Alrichová, pozreli na seba a v tom momente vedeli, že myslia na to isté......na adopciu.
„Pani, ak by to išlo, veľmi radi by sme si Terezku nechali...“
„Dobre, zajtra prídem so sociálnou pracovníčkou, snáď to neoľutujete.“
V adopcii nebol žiadny problém a tak z malej Terezky vyrástla úspešná návrhárka šperkov, ale malé zlatníctvo nikdy nepredala....
Valéria kráčala ulicou letnej Bystrice. Dnes jej malá Emka, vlastne teraz už dospelá Ema skladá skúšku dospelosti...mala by jej niečo kúpiť. Zrazu zazrela milé, maličké zlatníctvo...
Zacingal zvonček na dverách a Valéria sa ocitla v útulnom obchodíku.
„Dobrý deň, poradím vám?“ prihovorila sa jej sympatická mladá žena.
„Áno, prosím......nejakú maličkosť pre čerstvú maturantku.“
Vtom zazrela brošňu na predavačkinej blúzke...
„Prosím Vás, odkiaľ máte tú brošňu....“
„Ach, túto?.....Od mojich rodičov, páči sa vám?...Máme podobné, sama som ich navrhla podľa tejto.“
„Veľmi mi pripomína jednu, čo som stratila ako študentka....Ukážete mi ich, prosím?“
„Iste.“
O pár minút kráčala Valéria domov s malým balíčkom vo vrecku. Tešila sa ako ho dá dcére...
Valéria dovárala slávnostný obed, keď počula vo dverách kľúče...
„Tak ako, maturantka!“
„ Ahoj mami, celkom fajn...........spravila som všetko za dva.“
„To je skvelé, teraz sa poď najesť a mám pre teba prekvapenie...“
Balíček urobil Emke veľkú radosť. O niekoľko mesiacov išla s touto brošňou na blúzke na pohovor do svojho prvého zamestnania, našla tam priateľských kolegov i svoju životnú lásku, ale to je už iný príbeh.
Nikdy sa nevzdávaj a šťastie si ťa nájde.
