Nedávno sme dostali nového spolužiaka. Volá sa Noel. Zo začiatku sme si ho vôbec nevšímali. Pani učiteľka nám síce povedala, že máme Noelovi pomôcť zvyknúť si v novej krajine, vraj sa od neho veľa dozvieme. Noel totiž prišiel z časti Indie, ktorá bola postihnutá vlnami cunami. My sme na to nedbali. Nielenže sme mu nepomáhali, dokonca sme mu čas v škole poriadne znepríjemňovali.
Smiali sme sa jeho nedokonalej slovenčine, neodpovedali mu na otázky, prirovnávali ho k Rómom. Noel nemal šancu nájsť si medzi nami priateľov. Vlastne až na jedného.
Jedine Erik, jeho spolusediaci, sa mu snažil pomáhať. Vďaka tomu sme sa aj jemu začali posmievať a stratil dovtedajších priateľov. Vtedy sme ešte nevedeli, čo všetko Noel prežil. Jeho adoptívni rodičia začali uvažovať, že Noela dajú preložiť na inú školu, keď sa všetko zmenilo. Jedného dňa sme mali na domácu úlohu napísať sloh na tému „Čo by som nemal, keby Slovensko nebolo členom Európskej únie.“ Pani učiteľka pozbierala práce a sľúbila, že na najbližšej hodine si urobíme vyhodnotenie. Na druhý deň prišla aj s opravenými slohmi. Postupne volala k sebe žiakov a dávala im ich práce. Niektorých pochválila, iných upozornila na chyby. Posledného zavolala Noela a požiadala ho, aby svoju prácu nahlas prečítal.
A Noel začal: „Keby Slovensko nebolo v Európskej únii, nemal by som novú rodinu.
Keď sa v ten decembrový deň rútila obrovská vlna na moju dedinu, boli sme celá rodina doma. Ja a moja mladšia sestra Noemi sme sa hrali na dvore, mama varila obed, otec čítal a starší brat Nathan išiel za priateľom do susednej dediny. Zrazu bolo počuť krik ľudí utekajúcich od pobrežia. Po chvíli som pochopil, prečo utekajú. Zdivená voda sa rútila rovno na náš dom. Stihol som len uchmatnúť sestru, keď vtom nás ničivý prúd unášal nevedno kam. Sestru som sa snažil držať, čo najvyššie, aby mohla dýchať. Zachránili sme sa vďaka tomu, že nás voda doplavila k blízkemu kopcu, ktorý bol vyšší ako hladina vody. Vyložil som naň sestru a horko–ťažko som sa tam vyšplhal aj ja. Tam sme vyčkali, kým to všetko utíchlo. Potom som uvidel tú skazu a nemohol som uveriť, že toto je miesto, kde som vyrástol. Keď sme prišli k nášmu domu, známy mi povedal, že rodičia zostali uväznení pod troskami, nech radšej odvediem Noemi preč, že to bude strašný pohľad. Pýtal som sa na Nathana, ale nikto nič nevedel. Všade bol chaos. Na uliciach bolo množstvo zranených, nariekajúcich, ktorí prišli o všetko. Sestra sa ma kŕčovito držala a ja som kráčal ani neviem kam. Prespávali sme na ulici ako všetci.
O niekoľko dní prišli dobrovoľníci. Povedali mi, že ma so sestrou pošlú do bezpečia, Európska únia vraj posiela siroty do členských štátov, a my máme ísť na Slovensko. Namietal som, „musím predsa počkať na staršieho brata, nemôžme bez neho odísť.“ Dobrovoľník sa na mňa pozrel a so smutnou tvárou mi povedal, že Nathan už možno nežije a mne a sestre bude na Slovensku dobre. A tak sme odišli.
V domove sa o nás príkladne starali. Moja terajšia mama tam chodila vypomáhať. Hrala sa s deťmi, čítala im rozprávky, so staršími sa rozprávala o ich problémoch. Noemi si ju veľmi obľúbila, ale ja som nikoho nevnímal, stále som myslel na Nathana, neveril som, že zomrel.
Neskôr si na ňu Noemi tak zvykla, že plakala, keď odchádzala, preto sa s manželom rozhodli, že si ju adoptujú. Keďže by ju nedokázali odlúčiť od brata, navrhli adopciu aj mne. Nechcel som Noemi stratiť, a tak som súhlasil.
Pomaly som si zvykol. Rodičia sú skvelí, utešovali nás, keď sme sa s plačom budili zo sna a pomáhali nám zvyknúť si na novú kultúru. Na Nathana som však nezabudol. Preto keď raz prišla mama za mnou a spýtala sa, čo by som si najviac prial, porozprával som jej o Nathanovi. Nepovedala, že ho nájde, ale sľúbila, že urobí všetko pre to, aby som sa s ním stretol.
Asi o mesiac prišla za mnou a podala mi hárok papiera, na ktorom bolo niečo napísané, ale nerozumel som čo. Vysvetlila mi, že má kamarátku v Nemecku, ktorá pracuje v utečeneckom tábore, kde zaregistrovali chlapca s menom Nathan Aššíčg. Dátum narodenia, všetko sedelo.
O týždeň niekto zazvonil pri dverách, keď som ich otvoril, stál v nich Nathan. Padli sme si do náručia a po lícach sa nám začali kotúľať slzy. Mama ho pozvala dnu a urobila nám čaj. Nathan nesmelo začal: „Viete, v Nemecku mi nie je zle, ale chcel by som biť bližšie pri súrodencoch, našiel by som si tu prácu a keby ste dovolili, rád by som ich navštevoval.“ „No, neviem to asi nepôjde. Noel vravel, že ťa baví angličtina, a tak som ti vybavila miesto na bilingválnom gymnáziu. A ak by si chcel hore máš pripravenú izbu.“ Nathanovi sa od šťastia zasekol jazyk, zmohol sa len na tiché „Ďakujem“. Rodičia nakoniec adoptovali aj Nathana a odvtedy sme zase všetci traja spolu. Nebyť však mojej mamy a priateľstva medzi štátmi, Nathana nikdy nenájdem.“
V tej chvíli zazvonilo.
Noel sa posadil na svoje miesto. Všetky dievčatá vrátane mňa si vytiahli vreckovky a utreli si slzy a ani chlapcom nebolo všetko jedno. Cez prestávku sa predsedníčka triedy v mene nás všetkých Noelovi, ale aj Erikovi ospravedlnila.
Teraz, keď má niekto o Noelovi hlúpe poznámky, postaví sa hocikto z nás na jeho stranu. Zistili sme totiž, že je to človek vždy ochotný pomôcť, no a čo, keď má tmavšiu pleť a nevie dobre po slovensky.
Nám to nevadí.
