Autorka na viacerých miestach porovnáva bezpečnosť cestovania v Egypte a Tunisku. Podľa môjho názoru – v Egypte som strávil viac ako rok – nie je cestovanie v Egypte o nič menej bezpečné ako v Tunisku. Je pravda, že turistické autobusy sa v niektorých oblastiach pohybujú v konvojoch a egyptské orgány sa snažia minimalizovať riziko, ale to neznamená, že cestovanie je nebezpečné. Ja osobne som sa pomerne úspešne vyhýbal obmedzeniam, ktoré sa v Egypte kladú na individuálneho turistu a nikdy som nemal ani najmenší pocit ohrozenia alebo strachu. Policajtov človek v turistických oblastich v Egypte stretáva na každom kroku, ale v Tunisku ich je tiež hodne. A nejde len o dopravných policajtov, ale aj tých, čo sú ozbrojení samopalmi.
Podľa Jany Čevelovej sa v Tunisku „nerozmohli islamské extrémistické skupiny“ a „turisti za to môžu vďačiť prezidentovi Ben Alímu“. „Potieranie militantných skupín patrí k tomu dobrému, čo jeho vládnutie prinieslo.“ Autorka tu úplne ignoruje skutočnosť, ktorá sa za týmito frázami skrýva. Neraz tu dochádza k porušovaniu ľudských práv, svojvoľnému zatýkaniu, mučeniu, brutálnemu zaobchádzaniu a podobne. Je to namierené nielen proti islamistom, ale aj iným opozičným silám ... Nezdá sa mi to až tak „dobré“.
Autorka si očividne pletie význam slov Arab a moslim. Najprv hovorí, že podľa netuniských Arabov Tunisko nie je moslimskou krajinou. V nasledujúcej vete dodáva: „Podľa nich to ani Arabi nie sú.“ Arab – je príslušník arabského národa. Väčšina Arabov sú síce moslimovia, ale mnohí z nich sú kresťania, prípadne vyznávači iných náboženstiev. Ak niekto ostentatívne neprejavuje svoju vieru alebo nie je moslimom, neznamená to, že nie je Arabom.
K typickým autorkiným floskulám patrí tvrdenie o tom, že „... dnes sa turecká spoločnosť moslimizuje do radikálnejších polôh“. Bol by som rád, keby Jana Čevelová uvádzala konkrétne príklady, zdôvodnenia. Výraz „moslimizovať“ inak počujem prvýkrát, v tejto súvislosti sa používa výraz „islamizovať“.
Dôkazom absolútnej neznalosti právneho systému Tuniska a arabských krajín celkovo považujem tvrdenie, že „... ani šaríja – islamský zákon – sa neuplatňuje celá. Napríklad za krádež sa neodtínajú ruky ...“ Je len málo arabských krajín, kde sa uplatňuje islamské právo (šarí´a) ako celok. Vo väčšine štátov vrátane Tuniska sa aplikuje len v oblasti rodinného a dedičského práva. Ustanovenia upravujúce tieto oblasti sa nachádzajú priamo v Koráne. Korán moslimovia považujú za autentické a nemenné Božie slovo, a preto možno tieto ustanovenia len ťažko meniť. V ostatných oblastiach sa používa väčšinou právny systém odvodený z európskych vzorov.
Veľa autorov kopíruje prepisy arabských názvov z európskych jazykov a nie priamo z arabčiny. To vedie k tomu, že čitateli a turisti nevedia názvy miest alebo pamiatok správne vysloviť.
Bežný čitateľ si takéto pochybenia zvyčajne neuvedomí a ani nemôže uvedomiť. Podobné príspevky však neslúžia na priblíženie arabskej kultúry a spoločnosti, ale na posilnenie stereotypov u čitateľov. Písanie o arabských krajinách a islame bez základných znalostí je rozšírený jav. V denníku, ktorý si hovorí mienkotvorný, však takého články nemajú čo robiť.
