Začal okolo mňa opatrne a "nenápadne" prechádzať a zvučným hlasom hovorí:
"Ako sa majú veci vo svete?" a že "či sa už konečne tá kríza pominie alebo nie?".
Milo som mu odpovedal, že zo dňa na deň to nebude, ale určite sa to spraví. Jeho smelosť dosiahla požadovaný level, a hneď nasledovala ďalšia veta:
"Mladý pán nebojte sa, ja nie som opitý. Len či by ste mi 30centov nemohli doložiť?"
"30centov do koľko?" pýtam sa so záujom a pozornosťou na jeho rétorickú stratégiu.
"30centov do eura" povedal, vložil si ruku do pravého vrecka kabátu a jemným pohybom zaštrngal, aby naznačil anonymnú sumu medenákov, ku ktorým potreboval doložiť.
"Nie je problém, ale na čo by ste ich potrebovali?" pokračoval som so záujom.
"No... chcel by som si ísť kúpiť taký keksík" odpovedal.
"Keksík? Fú.. to musí byť nejaký dobrý keksík keď stojí euro. A aký to je?" skúsil som s trochou sarkazmu v hlase.
"Viete taký ten keksík.. aj tuto vedľa v Tescu ho majú" dodal s malou nervozitou v hlase.
"Nie neviem. Ako sa volá?"
"No.. to neviem.. ale je asi takýto (naznačil mi veľkosť od palca až po ukazovák na jednej ruke) a je v tvare takej bábiky"
"Bábiky?" pýtam sa prekvapene (žeby myslel Marina keksy?), ale páčilo sa mi, že vie aspoň čo chce a hneď ako odprezentuje svoju záverečnú reakciu, tak mu predostrieť moju ponuku.
"Áno bábiky...hej", dodal nervózne ale víťazoslávne.
"Dobre teda" (a začal som si baliť veci) "poďme do toho Tesca kúpiť ten keksík!", hovorím mu s ráznosťou v hlase a dvíham sa.
"Nie nie... netreba mladý pán.. nebudem vás rušiť...", otočil sa a ticho šomrajúc sa pobral dole uličkou cez park.
Záver? Asi každý má svoj, a dal by som ruku z vačku von, že každý z vás mal už podobnú skúsenosť. Ja mám bezdomovcov veľmi rád a snažím sa pozrieť na svet ich očami aspoň občas. Mal som dokonca tú možnosť niekoľko krát v lete ísť do Anglicka a pracovať s nimi ako dobrovoľník. Čo som sa naučil? Peniaze im nepomôžu, a čas si na nich nikto nechce nájsť. A preto, aby niekedy človek aspoň trochu odľahčil svoje svedomie, hodí im aspoň pár centov, a tu sa solidarita končí.
Včera sme mali v kolégiu jednu super team-buildingovú aktivitu, s ktorou prišla moja spolužiačka. Spočívala v tzv "speed-datingu", v krátkosti sa s niekym porozprávať na tému, ktorú dostanete napísanú na papieriku. Okrem iného, sme tam včera mali aj otázku: "Ako by si zareagoval, keby ťa zastavil bezdomovec a vypýta si od teba 50centov?"
Triviálna otázka, ale dosť vypovie o človeku. Odpovede sú podľa všehochuti, a dotazník, ktorý som robil pred pár rokmi v troch európskych krajinách ako súčasť môjho skromného výskumu, ukázal jasne na jednu vec. Ľudia nemajú čas sa zastaviť a najčastejšia reakcia je jednoduché odignorovanie. Druhou je letmé hodenie pár korún. Nasleduje strach a nesympatia, a teda obídenie bezdomovca zďaleka. A potom dlho dlho nič... Na samom chvoste bolo možné nájsť odpovede typu: dal by som mu desiatu ale niečo na jedenie, zobral by som ho na kávu ak by som mal/a čas, kúpil by som mu jedno, chvíľu by som sa s ním porozprával atď.
Výber je už na každom z nás, ale z mojej vlastnej skúsenosti vás chcem povzbudiť týmto: raz ma v Žiline zastavil jeden bezdomovec, či by som mu nedal pár drobných. Mal som, ale nedal som. Namiesto toho som ho pozval na kávu. Hovorí, že také nepije a tak sme šli na čaj a nejaký koláč. Nemal som extra veľa času, ale za ten 20min rozhovor to stálo. Lúčil sa so mnou s úprimnými slovami vďaky, aspoň tak som to vnímal. Asi som mu veľmi nepomohol. Jednoduchý rozhovor. Nič viac. Ale určite on pomohol mne. V ten deň sa vo mne rozbilo viacero stereotypných názorov, a som mu za to vďačný.
Prajem deň plný prekvapení!
