Jakub Betinský
Stingovi? (lol)
Len raz...
Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík: OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKU, STOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENS, SPOLOČENSKÝ DŽOJNT, HLASY ULICE, CESTA TAM A SPAŤ, Nezaradené, Súkromné
Preco? Neviem... niekedy si len tak uvedomim, ze niektore veci, ktore robim, su naozaj paradox. Moje uvazovanie a hodnotenie vsetkeho okolo mna si jednoducho na slovo paradox zvyklo. Mozem ale tento pojem pouzit a uvazovat o nom aj vo veciach, ktore sa cloveka ako tykaju, tak idu aj mimo neho? Budem taky drzi a poviem to takto: Je nieco paradox nielen pre cloveka, ale aj pre Boha?
Hej, Ty tam hore... tá facka, to nie je fér. Prečo to nedopadlo ako som si predstavoval a mal naplánované? Ja som to chcel inak! Veď predsa ona... (po niekolkych rokoch) Hej, Ty tam hore.. ďakujem!
Sedím si tak na balkóne a po ľavej ruke mám pootvorené okno do kuchyne. Čítam Lewisa a, teda pochopiteľne, snažím sa naplno sústrediť na všetko podstatné medzi riadkami, keď mi odrazu mamima podáva dve malé paradajky. Zarazene som sa otočil a v rýchlosti, bez hlbšieho zamyslenia, som reflexívne odmietol a namietol, že ja samé paradajky nemám rád. Bol som jemne podráždený a časť zmeny mojej nálady som určite preniesol aj na ňu. Záclona v okne sa zavlnila a už mami nebolo. Ani som si nestihol všimnúť ako sa pri odchode tvárila a už som hľadal vetu, z ktorej ma vytrhla. Teraz premýšľam o tom, či bola moja reakcia úplne správna.
Karty. Triky. Šikovnosť. Trochu napätia a veľa veľa zvedavosti. Kartové triky ako ich poznáme nemusia patriť iba kúzelníkom, ale aj nám - šikovným jednoduchým smrteľníkom:). Čo ale odpovedať človeku na otázku: Na čo ti to vôbec bude?
Ani pred niekoľkými dňami som sa vrátil z hudobného festivalu Lumen. Bola to moja prvá účasť a očakávania splnila. Ako asi jedna z mála osôb som sa naň prihlásil, nie kvôli hudbe, ale predovšetkým, lebo som si chcel vypočuť dáku dobrú prednášku, ktoré sú, vo forme workshopou, tiež súčasťou tohto festivalu. Na výber bolo veľké množstvo prednášok, z ktorých som si mal zvoliť práve jednu. Dlho som uvažoval, až som si nakoniec vybral. Bol to workshop s názvom Život na hrane, ktorého hosťom na diskusiu bol fotograf a redaktor Andrej Bán.
Každý z nás má určite nejakú činnosť, vec alebo osobu, o ktorej môže povedať, že je mu blízka a tým aj istým spôsobom charakterizuje jeho samého. Stáva sa mu blízka tým, že k nej niečo cíti, niečo ho k nej priťahuje a teda ho akosi napĺňa. Ale kedy nastáva ten okamih zblíženia, kedy viem povedať, že už som sa s niečím/niekým tak zblížil, že mu patrí časť zo mňa?
Život. Ten môj, váš, život mladého študenta, ktorý túži spoznávať svet; život dieťata, ktorý mu niekto berie ešte pred tým ako sa chúďa stihne narodiť. Život, ktorý žijeme... bez toho, aby sme si ho boli vedomí. Entita, ktorej vznik je aj dnešnej modernej-vedeckej spoločnosti stále nejasný (alebo nepochopený?).