Jakub Betinský
Nietzsche a bezdomovci z hlavnej stanice
Začnem od konca. Čakám na vlak s knihou v ruke a dôjde na mňa smäd. Potreba vôlu k skutku nasmerovala a už som čakal vonku pred stánkom (asi lacnejšie ako vo vnútri). Ako tam čakám na predavačku, ktorá mala očividne niečo lepšieho na práci, oslovil ma pán nižšej postavy a staršieho veku, či by som nemal pár centov. Jasne, že som mal a slušne som mu vysvetlil, že peniaze nedávam. Skôr ako som ale stihol povedať ďalšiu vetu, vyšlo z neho, že teda či by aspoň bagetu mohol poprosiť. Prekvapilo ma to a súčasne aj potešilo musím povedať, a tak sme spolu čakali na predavačku. Rýchlo sa ale chopil príležitosti a už mi prstom ukazuje na neďaleký stánok, kde majú teplé jedlá. To ma potešilo ešte viac a po pravde som bol rád, že to navrhol.
