Dážď, ktorý zmyl starý svet

Prestalo pršať.
Spoza okna všetko ako po starom.
Tá istá cesta,domy, ruch.
Stále nejaké to auto a niektoré občas zastaví aj chodcovi,
už hodnúchvíľu prešľapujúcemu na okraji prechodu.

Otváram dvere, vychádzam nabalkón.
Zatváram dvere svetu samozrejmostí
a vstupujem do krajiny detských otázok.

Všetko vyzerá rovnako a pritom úplne inak.

Vo vzduchu eštecítiť odtlačky padajúceho dažďa,
počuť pomaly narovnávajúce sa listy stromov.
Tráva sa opäť začína pozerať k nebu
a vtáky napĺňať to vákuum rušnej premávky.

Vietor sa niekde zdržal,
ale stromy, akoby už boli naladené.
Po mojej tvári prešiel vánok šťastnej nádeje,
potichu som sa začal usmievať.
V tej chvíli zmizla túžba krajšieho zajtrajška.
Ticho počúvam krásu prítomnú,
ktorú tá prvá takmer umlčala.

Autá onemeli.
Ani neviem kedy som prestal vnímať ten hluk.

Počul som len to, čo som práve cítil.
Videl som len to, čím som práve žil.
Niečo sa zmenilo, to staré a všedné bolo preč.

Nový začiatok pre starý svet.
Vzduch sa chveje v očakávaní,
vonia život!