Už dlhšie som odniekadiaľ z vnútra počul otázku: "Prečo chodíš na omšu, keď jej ani nerozumieš?" Rozhodol som sa začať v hľadaní. Nie prestať chodiť na svätú omšu, ale prestať ju brať ako samozrejmosť, ako "nedeľný zlozvyk"! Krížik na čelo, na ústa a na srdce alebo počúvať, snažiť sa pochopiť, pýtať sa a hľadať odpovede, hovoriť a zachovávať v srdci. Pred časom som si od Scotta Hahna v jeho knihe Baránková večera prečítaj túto vetu: "Svätá omša je nebo na zemi." V jeden deň som bol na omši a na druhý sa dozviem, že som bol v nebi. Onemel som...
Žijeme na zemi vo viere vo večný život, v nebo po smrti. Ak túžime po nebi, musíme mať nádej, že sa do neho aj dostaneme; ako hovorí C.S.Lewis, môžeme dúfať len v to, po čom túžime. Ak po niečom túžime, prevažne vynakladáme aj nejaké to, aspoň minimálne, úsilie na dosiahnutie vytúženého cieľa. Stupeň tohto úsilia by sa teoreticky mohol priamo úmerne zväčšovať vzhľadom na závažnosť a význam tohto cieľa pre náš život. Čo ak je potom ale tento cieľ pre večný život?! Nemal by byť stupeň toho úsilia ešte o to väčší?
Včera večer som bol na svätej omši - prvý piatok... Počet detí, ktoré si od prvého svätého prijímaniarobia deväť prvých piatkov akosi poklesol. Rodičia ich v ten večer dokostola (namiesto seba) asi zabudli poslať. Mládež? Však nie je nedeľa a v poslednom období sa do kostola muselo aj tak chodiť častejšie ako obyčajne.
Do neba ÁNO,
na svätú omšu NIE.
Prečo?
Nepýtam sa druhých.
Dnes sa to pýtam seba.
Keby sa ma niekto po príchode do neba opýtal otázku: prečo som mal zem v skutočnosti počas života na nej rád, moja odpoveď by bola podobná Lewisovmu jednorožcovi zo záverečnej časti Kroník Narnie: preto, lebo sa občas podobala na túto krajinu.
