Rozmýšľam nad tým,...
... prečomi ich vôbec priniesla? Áno, malé červené paradajky z nášho skleníka.Určite mi chcela urobiť radosť alebo ma potešiť aspoň týmto červenýmmálom. Vie, že mám rád zeleninu, ale len tak dve paradajky, to somnečakal.
... či ich iba tak zobrala zo stola alebo si s ichprinesením dala ešte nejakú námahu? Asi ich umyla, utrela a vôbec len ten nápad.. všetko zláskou a cieľom nie pre seba, ale pre druhého?.. maličkosti, však?
... akosa cítila potom, keď som ju v jej nadšený a láskavosti, odbylprázdnou frázou, slovami, nad ktorými som ani nerozmýšlal, len tak miodpadni z úst.... že keby som pre niekoho urobilnejakú maličnosť ja a dotyčná osoba ju neprijala, ako by som sa cítil.Odmietnutý? Povzbudený? Znechutený? Nadšený? Ako keď nájdem darčekešte pred Vianocami a zistím, že to aj tak nie je to, čo som chcel?Možno.
... ako inak som mohol zareagovať? Mlčky poďakovať úsmevom apoložiť si paradajky vedľa seba aj napriek mojej nechuti ich zjesť?Alebo aspoň vyjadriť svoj odmietavý postoj trochu príjemnejšie a súsmevom? Bolo vôbec možné, aby sa mama, vyklonená z okna na balkón,vrátila do kuchyne aj s paradajkami, a aj s radosťou na tvári? Určite!
Taká maličkosť. Dve paradajky. Krátky okamih z dlhého pádu vodopádom života. Ale predsa jedinečný a tak neopakovateľný. Čo by sa asi stalo, keby som si ich vtedy zobral? Bol by zvyšok dňa úplne iný?
A ešte tak rozmýšľam, ...či mi ešte vôbec nejakú tú drobnosť prinesie?
Ale ako poznám svoju maminu, nečudoval by som sa, kedy to ešte raz skúsila s tými paradajkami :-).