Keď som videl prvýkrát kartový trik, ako každý tak aj ja, bol som veľmi prekvapený a nadovšetko zvedavý. Vyvolal vo mne nielen zvedavosť, ale aj nadšenie a istú mieru potešenia. Nepociťoval som závisť voči človeku, ktorý trik predvádzal (iba trošku:)), ale svojim spôsobom som sa rozveselil a trik samotný vyčaroval na mojej tvári úsmev.
A tak som sa rozhodol tomuto remeslu trochu priučiť. Naučil som sa niekoľko základných trikov a s radosťou som ich predvádzal všetkým okolo. Jedného dňa, krátko potom čo som sa naučil nový trik, som dostal od jedného človeka takúto otázku: "Na čo ti to vôbec bude?" Zarazene som sa pousmial, úsmevom, ktorý neodzrkadľuje radosť.
O deň neskôr sa mi naskytla jedinečná možnosť odpovedať na túto otázku. Išli sme opekať a ja som si povedal, že karty predsa nemôžu chýbať. Vzal som ich síce s malou dušičkou, ale s o to väčšou som ich bral späť. Počas opekačky som predviedol niekoľko jednoduchých trikov, ktoré všetkých (ako aj človeka, ktorý mi dal pred "24 hodinami" tú otázku) popohýbali zo stoličiek a prinútili ku zvedavím úsmevom. Tajomstvo som aj napriek nátlaku zachoval a po príjemne strávenom večeri sme všetci pobrali domov.
Keby som tú otázku dostal dnes, povedal by som asi iba toľko, že rozosmiať človeka má oveľa väčšiu hodnotu, ako kedy som ho obdaroval neviem akou vzácnosťou (síce nepopieram, že aj to má niečo do sebe). Dar sa môže ale stratiť, poškodiť alebo jednoducho naň zabudnúť. Ale úsmev a radosť človeka nezakryjú ani vrásky. Niekeby môžeme pochybovať o niekom, koho úsilie nevedie ku konktrétnym viditeľným výsledkom. Nikdy by sme ho ale nemali v svojich očiach odsúdiť, pretože práve on nimi môže, pre druhých, urobiť oveľa viac, ako ktokoľvek iný. A ako sa hovorí: úsmev je ...krivka, ktorá všetko vyrovná, ...dar, ktorý môže darovať aj ten najchudobnejší.
