Nepýtaj sa ma odkeby si mojim priateľom... nevedel by som ti povedať hodinu ani deň. Nemyslím, že to bolo zábleskom okamihu. Priateľstvo neuznáva čas. Nemusel som ťa hľadať. Boh mi ťa poslal sám. Nielen do cesty, ale predovšetkým na cestu.
Pane, ďakujem ti zaňho a prosím, daj mu silu vidieť zázrak tvojej Lásky v samozrejmostiach a miličkostiach každodenného života.
Prosím o silu aj pre mňa Pane, človeka, ktorý tak často zabúda,... nielen priateľa mať ale aj priateľom byť! Je to zaujimavé. Beriem ho už takmer ako samozrejmosť, ktorá patrí k môjmu životu. Kedy vzniklo naše priateľstvo? Nevideli sme sa už niekedy predtým, skôr ako si naše srdcia potichu podali ruky? Ako sme sa vlastne spoznali? Kedy? ...nespomínam si Pane. Je to ako sen, na ktorý som síce zabudol, ale predsa viem, že bol krásny.
Priateľ... prepáč, keď som v našom priateľstve videl viac seba ako teba. Ďakujem ti za viac ako si vieš predstaviť, už len za to, že si! A prosím, nedopusť aby sa z nášho priateľstva stala samozrejmosť.
S pozdravom tvoj priateľ.
30. jan 2008 o 12:41
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 748x
Môjmu priateľovi
Sú priatelia ako hviezdy, ktoré nie vždy síce vidím, ale predsa viem, že sú? Je priateľ niekto kto pozná pieseň v mojom srdci a dokáže mi ju zaspievať aj keď som už ja sám zabudol slová? Alebo čo tak ten, kto ťa drží za ruku a dotýka sa tvojho srdca?
Jakub Betinský
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
