Nervózni spolučakatelia na vlak okolo mňa prechádzali jedna radosť. Ale asi ani jeden z nich si v tej chvíli neuvedomil, že práve ten malý človiečik tam na lavičke, s malou briadkou, baretkou a batohom na pleciach, okolo ktorého prešli, myslí práve na nich a ďakuje Bohu za to, že vôbec existujú.
Prešli okolo mnohí a ja som si pomaly uvedomil, že človek nebude iba kus spotrebiteľa na svetovom trhu. Každý z nich mal inú tvár, iný druh a rytmus chôdze, niektorí sa usmievali, druhí zamračene šomrali a tí osamelí len tak postávali.
Ale všetci sú určite aspoň trochu ako ja, hovorím si ticho pre seba. Keď prší, myslia na slnko. Keď vidia slzy, túžia po úsmeve. Sú si tak podobní... a zároveň neuveriteľne rozdielni, akoby ani nepatrili do toho istého druhu, poniektorí. Pozeral som sa im do očí a hľadal tam niečo, niekoho... a našiel som seba.
Vtedy som si uvedomil, že v očiach dospelých vidím svoju zodpovednosť. Za seba, za druhých. Zároveň veľkú krehkosť v rozhodnutiach, ako aj nepokoj z túžby po lepšom zajtrajšku.
Kladiem si otázku, či je to svet, ktorí mení všetko a všetkých alebo...
Mladí ako ja. Ževraj tínejdžri a adolescenti. Máme svoje pomenovanie ako skupina, ktorá nás spája a zároveň v jej vnútri vytvára hlboké priepaste. V očiach jedného usmievajúceho sa mladého dievčaťa, ktoré netrpezlivo čakalo, asi na priateľa, som videl svojich priateľov u nás doma a v duchu som sa pousmiel spomínajúc na všetko to, čo sme spolu zažili. Videl som túžbu po slobode, otvorené dvere dokorán, sen o zmene sveta, lásku, ktorá premieňa, ale aj strach zo samoty a opovrhnutia druhými.
Kladiem si otázku, či to nie je práve človek, kto mení svet a ľudí okolo alebo...
Minúty meškania neubúdali a práve naopak. Pohľady všetkých sa opät stretli na displeji. Len malé detské očká zostali nevyrušené vo svojom náruživom spoznávaní okolia. Hrdzavejúce koľaje, holub na streche susedného domu, malý kvietok, ktorý rastie v štrbine dlažby. V ich očiach som videl tú nekonečnú chuť spoznávania nového, žasnutie a usmievanie sa nad najjednoduchšími a pre nás banálnymi vecami. Žuvačka zo spodu lavičky, zošupujúca sa farba na stĺpe, vrabec, ktorý bojuje s kúskom rožka väčším ako je on sám...
15 minút meškania. Dospelák, mladík a dieťa, ktoré tento čas využilo naplno.
