Spomína na to, čo bolo a to ho núti rozmýšľať nad tým, čo mohlo byť. Spomínal na chvíle šťastia a radosti. Zosmutnel. Sám seba sa pýta, prečo si šťastie a radosť uvedomuje a teší sa z neho až v spomienkach? To ráno mu teraz v jedinom svetle pouličných lámp príde také úžasné a nepoznané. Tajomstvo rannej hmly v ňom vyvoláva túžbu po nepoznanom. Prestáva spomínať. Začína byť plný života, odhodlania, túžob. Cíti tichú radosť a zaumieňuje si zajtra vstať aspoň o hodinku skôr. Túži po ráne, po tom vysnívanom ráne, ktoré nezažil a predsa naň spomína. Od zajtra chce žiť, nielen prežívať.
Zaspal. Po ceste stretá Sen, ktorý mu začína rozprávať príbeh. Jeho slová sa stávajú farbami na štetci maliara. Snu netrvalo dlho a postavil pred neho obrovský obraz plný farieb, ktoré doslova kričali. Nevedel sa v ňom vyznať, keď v tom zrazu krik prestal... Farby sa začali pomaly pohybovať a obraz ožíval. Bol akoby rozmazaný, ale pomaly v ňom rozpoznával obrysi nejakej postavy. Po chvíli ju spoznal. Obraz sa zmenil na zrkadlo. Zvláštne... vždy keď urobil nejaký pohyb, postava za zrkadlom urobilo úplne niečo iné. Pohol rukou, ale „ja“ vôbec nereagovalo. Obraz nebol veľmi jasný a keďže sa chcel na seba lepšie pozrieť, prišiel k zrkadlu bližšie. Postava sa vzdialila a zrkadlo sa zahmlilo úplne. Znažil sa ho utrieť, ale nešlo to. Odrazu hmla za zrkadlom opadla. Postava bola preč. Povzdych a ľútosť. Cítil, akoby sa časť z neho stratila. Nemal ale chuť ju hľadať, ani predsa nevedel či tá postava bol skutočne on. Ticho začala prenikať nejaká melódia. Bola slabá, ale pomaly sa zosilovala. Keď sa už stávala neznesiteľnou...
Zobudil sa. Budík neprestával zvoniť. Sedem nula nula. Nechápavo si pretrel oči. Snaží sa spomenúť si na to, čo sa mu snívalo, ale bez úspechu. Zabudol. Prestavuje budík na deväť dvadsať deväť a hlava padá na vankúš. Len čo si zavrie oči, odrazu zas počuje tú istú zosilňujúcu sa melódiu. Zobudí sa a hlavou mu prebehne nejasná spomenienka na Sen, obraz, zrkadlo a... Nedokáže si spomenúť. Čím viac nad tým rozmýšľa, tým viac za rozplívajú aj matné spomienky. Budík neprestáva zvoniť. Berie ho do rúk. Deväť tridsať jeden. Ešte chvíľu leží a rozmýšľa prečo si nastavil budík na siedmu. Po chvíli sa rozpamätavá,... aké to bolo keď večer zaspával. Bol plný života, nevedel sa dočkať rána... bol odhodlaný, túžil. Kde ale bolo toto odhodlanie, túžba a chuť do života keď sa ráno prebudil? Nebol to on, ten kto včera večer sníval o dnešnom úžasnom ráne?
Sen. Zabudol naň aj napriek tomu, ako veľmi sa snažil spomenúť si. Večer túžil po ráne, ale ráno sa túžbu zabudol. Zostal mu iba sen, ale aj na ten rýchlo zabudol, hoci nechcel zabudnúť... nechcel. Stál pred obrazom, sám si ho namaľoval. Chcel sa v ňom uvidieť, priblížiť sa postave za zrkadlom. Nedokázal to! Slabá vôľa, povie niekto. Od večera do rána a všetko zostalo za zrkadlom. Možno bude chcieť večer zas ráno vstať o hodinku skôr...
