V útorok večer som bol na jednej "prednáške". Predstavte si pomenšiu miestnosť, asi 1/5 rezervovaná pre "účinkujúcich" a vo zvyšnej čašti poukladané za sebou rady stoličiek, ktoré stredom pretína ulička.
Len čo som vstúpil, trochu som sa porozhliadol a hneď som si našiel miesto ako vyšité v druhej rade, kde som ešte stihol stiahnuť kamarátku, ktorá už sedela o nejakú tú radu za mnou. Ako sme čakali, prichádzali stále noví a noví ľudia, aj keď miestnosť sa akosi extrémne nezapĺňala.
Poznáte tú situácii, aké to je prísť niekde "na čas", všetky miesta sú už obsadené až na niektoré v prvej rade a vy úpenlivo hľadáte aspoň malinkatú škáru v zadných radoch, kde by sa dalo nepozorovane splynúť. Situácia bola podobná. Miesta voľné všelikde, ale ako podľa učebnice, obsadzované od zadných radov smerom k prvému.
21 aj čosi, začíname. Po pár minútach sa ale otvárajú dvere a prichádzajú ešte dve osoby. Reským krokom, akoby už mala dávno vybraté, si to prvá z nich namierila do prvého radu. Druhá už nemohla nič namietať a v tichosti si prisadla.
Pokračujeme. Netrvalo dlho a začal som si všímať, na tej tak svižne vošlej osobe sediacej predomnou, niečo... zvlášne. Akosi neobsedel, občas sa divne pohol a nevyzeral, že by sa snažil silne ponoriť do prezentovanej témi. Postupne sa mi vyjasnilo: musí byť asi trochu mentálne poslabší a ten druhý, postarší prísediaci, ktorý vošiel za ním, musí byť asi niekto z rodiny alebo nejaká zodpovednejšia osoba...
Jedno moje osobné povšimnutie sa pýta: prečo sa trojgeneračná rodina po príchode do kostola na nedeľnú omšu rozdelí nasledovne: deti predné lavičky, mladí a rodičia predno-stredná časť a dedko s babkou na svoje, mimonedeľnou účasťou "rezervované", miesta. Spýtajte sa niektorých manželov, prečo si nesadnú spolu? Spýtajte sa mladých prečo radšej postoja pred kostolom? Spýtajme sa prečo "nechcú" a odpovedia, pretože"nemôžu". Nemôžu, lebo nechcú ...prekonať svoj strach. Strach??? A z čoho? Z nejakej takejto trápnosti?? :) ...a veru že hej. Pretože za touto banalitou sa skrýva viac ako sa môže na prvý pohľad zdať. Koľko rozmýšlam nad nejakou vecou, skôr ako juurobím? Nie vždy je síce platná, ale veľakrát mi z toho výde rovnica,čím dlhšie sa rozhodujem, tým vačšia pravdepodobnosť, že to nakoniecani neurobím. Dôvod? Každý pozná ten svoj. Dôvod, ktorý môže urobiť z tohto rozhodovania rýchli proces, ktorý sa ešte rýchlejšie môže stať zvykom. Nad zvykom sa nerozmýšľa, zvyk je zvyk, takže už nemám ani najmenši záujem meniť svoje "ovplyvnené" rozhodnutie. Nechám to tak, a všetko pôjde "normálne" ďalej... Niečo tu ale nesedí. Ako môže niečo ísť "normálne" ďalej, ak to nechám tak? Jedine iba ak z čisto môjho "normálneho" uhla pohľahu.
Je tu ale niekto kto takéto veci nerieši?
Ten pán z útorkového večera podľa mňa vôbec nepozeral na názory a pohľady druhých, nehľadal zbytočné dôvody. A prečo by aj mal? Nič zlé neurobil, aj keď nebol priam "väčšinový". A práve naopak; ukázal mi odvahu, ktorú môj strach zaháňa otázkami. Spontánnosť, alebo precízne naplánovaný každý krok?? Obyčajne neobyčajné, alebo neobyčajne obyčajné?? Môžem ísť až potiaľ, alebo iba potiaľ?? Kto si nevyberá, už si vybral.
A čo také deti? Tak tie sú kapitola sama o sebe. Každý si to "zažil"... byť dieťaťom, aj keď, ja sám sa pýtam, prečo sa na tak dôležité roky pamätám tak málo? Nepamätám sa ako som prvýkrát videl trávu, ako som sa čudoval nad všetkým a pritom sa stále smial, nepoznal toľko vecí a pritom mal takú dôveru. Celkom by som to bral, mať zas raz taký obyčajne neobyčajný život. Ale rieka volá, aj zajtra treba vstávať do neobyčajne obyčajného dňa. Alebo nie??
