Interview z Boston College
Zdroj:
Boston College Observer 22/04/04
Rozhovor s Petrom Kreeftom od Paula Camacho
Autor vyše 40 kníh, už 38 rokov profesor filozofie na Boston College[1], vysoko žiadaný rečník a pravdepodobne najznámejší a najčítanejší kresťanský apologét našej doby. Vo svojich prácach ale profesor Peter Kreeft sám o sebe hovorí iba ako o „spisovateľovi začiatočníkovi pre začiatočníkov“. Jeho štýl vo vyučovaní i v písaní je nenáročný a popri tom vášnivý a vrúcny: predpoklady moderného myslenia skúma s obdivuhodnou múdrosťou a dôvtipom širšieho pohľadu na svet, veľmi hlbokým, elegantným a často veľmi zábavným spôsobom. Odmietajúc obmedziť rozum na úzke hranice modernej filozofie, profesor Kreeft čerpá hlboko zo všetkých oblastí ľudskej skúsenosti. Rád hovorieva, že jeho úloha profesora spočíva v tom, že študenta jednoducho predstaví veľkému mysliteľovi a potom sa im dovoliť porozprávať: „Študent, stretni Sokrata. Sokrates, stretni študenta“. Našou nádejou je, aby toto interview slúžilo podobnému cieľu: „Čitateľ, stretni profesora Kreefta“.
Vaše PhD. z filozofie ste dostali v roku 1965 a od tej doby ju vyučujete na Boston College. Prečo ste sa rozhodli stať sa filozofom?
Nerozhodol som sa stať filozofom rovnako ako sa Fred Astaire nerozhodol stať tanečníkom alebo ako sa Alfred E. Neuman nerozhodol mať veľké uši. Bolo to jednoducho napísané v mojom scenári. V skutočnosti som bol zo začiatku zameraný na štúdium anglického jazyka, ale vo všetkom, čo som čítal, som ustavične hľadal filozofiu, takže som si išiel priamo k podstate vecí.
Filozofiu opisujete ako tú, ktorá sa začína v čudovaní. Mohli by ste vysvetliť, čo tým myslíte a ako je to dôležité v našej kultúre skepticizmu a cynizmu?
Moju doktorskú dizertáciu som napísal o tomto: čudovanie sa ako počiatok filozofie. (1) Začína to prekvapením, šokom. Malé deti to robia stále. Všetko ich prekvapuje, pretože ešte nepoznajú žiadnu rutinu. (2) Potom sa to stane vecou rozumu a intelektu; emocionálne čudovanie sa zmení na intelektuálne čudovanie sa. Snažíme sa vysvetliť všetky prekvapenia okolo nás; ako napríklad strýkov, pomaranče, pavúky či rúrky . Je prirodzené, že chceme vedieť prečo. Toto slovo sa stáva akoby detským najobľúbenejším slovíčkom. Chceme vedieť všetko, čo sa dá, o všetkom okolo (aby som parafrázoval Lonergana[2]). (3) Nakoniec, najhlbší údiv (ako ovocie tých predchádzajúcich dvoch) je ocenenie, kontemplácia: niečo veľmi blízke láske. Všetci traja, Sokrates, Platón i Aristoteles, hovoria, že „filozofia začína v čudovaní sa“. Ak v ňom ale práca, ktorú dnes vykonávajú učení kyborgovia nezačína, tak potom to nie je filozofia. Keby tam začínala, mohlo by to byť užitočné. Tak ako je užitočné knihárstvo, opravovanie počítačov a robenie spravodajstva – je to jednoducho niečo iné. Keď sa čudujete, stále vstupujete do všetkého, aj keď nie slovne. Slová, ktoré pochádzajú z čudovania sa, prichádzajú z ticha. Majú svoj vplyv a váhu. Naopak slová, ktoré pochádzajú z iných slov, sú len ďalšími členmi v skupine väzňov spútaných reťazou. A ak to nie je už dlhšie moderné, čo potom? Chesterton hovorí, že ktokoľvek sa ožení s duchom času, ten sa musí stať čoskoro vdovcom.
Kto sú vaši hrdinovia vo filozofii, ale aj v iných oblastiach?
Ježiš, Sokrates a môj otec. A Duke Kahunamoku, Bill Lee a Chopen.
Ktoré z predmetov, ktoré ste doteraz vyučovali, patria medzi vaše najobľúbenejšie a prečo si myslíte, že sú tak populárne?
· Tolkien – pretože je jednoducho najväčším spisovateľom 20. storočia a preto, lebo sa zameriava práve na jednu veľkú knihu;
· Augustínové Vyznania – pretože neexistuje ďalší muž alebo kniha takých rozmerov, ako je tomu v tomto prípade
· C.S. Lewis – pretože žiadny autor nie zreteľnejší, čestnejší, vierohodnejší alebo plnší radosti[3];
· Svetové náboženstvá – pretože každý chce poznať skutočné veci, ktoré ležia najhlbšie v ľudských srdciach a životoch.
Napísali ste vyše štyridsať kníh a pre svojich čitateľov ste pravdepodobne najznámejší ako kresťanský apologét. Aké to je byť poctivý ortodoxný kresťan na poli filozofie?
Len sa pokúšam povedať pravdu tak, ako ju vidím ja. Neobávam sa toho, čo robí „pole filozofie“. Zdá sa ale, že otázka predpokladá nejaké napätie medzi kresťanstvom a filozofiou, vierou a rozumom. Ja to tak vôbec necítim. V princípe sú viera a rozum spojenci, pretože sú obe komunikačnými prostriedkami toho istého Autora. Z praktického hľadiska sú mnohí z najväčších filozofov kresťania, dokonca aj v našej sekulárnej dobe.
Čo vás inšpirovalo k napísaniu takého množstva kníh? Čo je podľa vás dôvodom ich nadšeného prijímania?
Inšpiruje ma chamtivosť. V prvom rade chamtivosť po pravde: chcem sa učiť a najlepším prostriedkom na učenie sa je práve vyučovanie druhých. Písanie je tiež istou formou vyučovania. Tiež ma inšpiruje chamtivosť zdieľať s ostatnými pravdu, ktorá mi príde vzrušujúca a radostná. Následne ma inšpiruje chamtivosť tvoriť. To, čo chcú umelci vytvoriť pomocou farieb alebo hudobníci pomocou zvuku, to chcú spisovatelia vytvoriť slovami. A pravdupovediac, inšpiruje ma okrem iného aj chamtivosť po dostatku peňazí na udržanie veľkej rodiny a domu v Newtone. Avšak žiadna chamtivosť po sláve; to je hlúposť. Ak sa hocikomu páčia moje knihy je to preto, lebo nastúpil do tej istej lode, na ktorú ho pozývam a vychutnáva si jazdu.
Píšem knihy, ktoré chcem čítať, ale nemôžem, pretože nikto iný ich nepíše, a tak predtým, ako si ich môžem prečítať, si ich musím najprv napísať. Rád spájam odborné veci s tými všeobecnými a obľúbenými tak, aby som učil filozofiu a teológiu spôsobom, z ktorého sa môžu obohatiť aj inteligentní čitatelia, ktorí nemajú vysokoškolské vzdelanie. Mela Gibsona sa spýtali, čo si myslí o postave, ktorú stvárnil. Odpovedal: „Charakterovo je niekde medzi sv. Františkom z Assisi a Howardom Sternom.“ Ja si myslím, že moje knihy sú niekde medzi G.K. Chestertonom a Tim La Hayem.
Ste práve v období, počas ktorého prestávate so svojou normálnou prácou za účelom vlastného štúdia – na čom práve pracujete? Už nejaký ten čas pracujete na istom románe. Schyľuje sa v blízkej dobe k jeho vydaniu? Viac kníh v sérií Sokrates stretá[4]?
Práve pracujem na jednom románe, ktorý v skutočnosti nie je románom, ale sériou fiktívnych spisov, ktoré vám dávajú pohľad anjelskými očami na spojenie medzi Ježišom Kristom, mŕtvymi Vikingami, sochou Sv. Michala v Gasson Hall, beznádejne viktoriánskymi romantikmi, drzými černošskými feministkami, holandskými kalvínskymi seminaristami, náhradníčkami židovskej matky, karibskými gumovými tanečnicami, ruskými prorokmi, maskovaniami anjelov, palestínskymi „intifadah“, morskými hadmi, Jednotnou teóriou poľa[5], pomstou Bambína, bezrukými prírodnými mystikmi, dva a pol pápežmi, Islamom v umení surfovania, post-potratovou traumou, Veľkým snehovou búrkou v sedemdesiatom ôsmom, démonom Hurikáno, jezuitskými filozofmi, Nahantom, psychológiou samovraždy, ekumenickým džihádom, obeťami Sexuálnej revolúcie a koncom sveta. Dúfam, že sa mi podarí dokončiť to ešte pred tým, ako sa stane to posledné. Každý september, ak majú Red Sox[6] nejakú šancu na to, aby sa dostali do Svetovej skupiny, zrýchľujem v písaní, pretože to by bola naozaj apokalypsa. Medzitým, Sokrates stretne Sartra, potom Descartesa, potom Kanta, potom Freuda (pravdepodobne jedného za rok).
Bývali ste reformovaný protestant... kedy a prečo ste sa rozhodli stať sa katolíkom?
Katolíkom som sa stal z jediného čestného dôvodu, pre ktorý by sa ním mal stať každý: pretože je to pravda. Na moju cestu do Cirkvi sa pozerám tak isto ako Newman: sám sebe som sa snažil dokázať, že Kristom ustanovená Cirkev bola protestantská, a katolícka bola až neskôr. Zistil som práve opak. Napríklad, počas prvých 1000 rokov žiaden kresťan na svete nikdy nepoprel Skutočnú Prítomnosť v Eucharistii.
Myslíte si, že toto pomáha vysvetliť zvyšujúci sa dopyt po vašich knihách, aj keď existujú tradičné cirkevné rozdelenia? Čo iné na vašom písaní vysvetľuje túto popularitu?
Židia, ktorí sa dnes stávajú kresťanmi takmer vždy hovoria, že sa stávajú lepšími židmi, kompletnými židmi. Myslím si, že som viac a nie menej, evanjelikom ako katolík, akým som býval, keď som bol evanjelik protestant. Prečítajte si Úvod do knihy K jádru křesťanství[7]od C.S. Lewisa a nájdete odpoveď na vašu otázku.
Hoci vo viacerých svojich knihách tvrdíte, že obraňujete a vysvetľujete to, čo C.S. Lewis nazýva „jadro kresťanstva“ , stále zostávate zbožný a verný katolík a neochvejný obranca Cirkvi. Čo si po vyše 35 rokoch vyučovania na Boston College, katolíckej univerzite, myslíte o úlohe, ktorú hrá Cirkev na B.C.?
Prečo žurnalisti stále nazývajú každého katolíka, ktorý nie je heretik alebo odpadlík, zbožným katolíkom? Walker Percy zvykol hovorievať, že nie je dobrým katolíkom, ale že je naopak zlým katolíkom. Ale to bolo dávno, v časoch, keď sa stávalo v rade pred spovedelnicou.
Keď sa ma ľudia pýtajú na to, ako katolícke je BC, rád odpovedám, že je dosť katolíckou na to, aby sa tam dalo cítiť ako doma, ale súčasne dosť pohanskou na to, aby sa tam dalo cítiť ako na misionárskom poli. Univerzita nie je seminár a univerzita v Amerike dvadsiateho prvého storočia je nevyhnutne pluralistická. V rovnakom čase univerzita historicky vystupuje „zo srdca Cirkvi“, („ex corde ecclesia“), a ako katolícka univerzita nie je ani anachronizmus, ani oxymoron alebo nejaký podivný a staromódny druh univerzity. Cirkev nemá priamy dohľad na BC. Predsa len, ak to, čo Cirkev učí nie je pravda, potom neexistuje žiadny dôvod na to, aby BC existovala. Jej identita je ako Katolícka, tak katolícka (univerzálna, otvorená všetkej pravde a pluralistická). Ak stratí prvú, stane sa BU[8]. Je to celkom možné; stalo sa to väčšine protestantských univerzít. Ak stratí druhú, stane sa Seminárom sv. Jána alebo Westonskou teologickou školou. Ale to sa nestane. Je jednoducho hlúpe ak sa ktokoľvek znepokojuje nad niečím takým.
Často hovoríte o „bufetovom štýle“ katolíkoch, o kategórii, do ktorej spadá mnoho študentov na BC. Mohli by ste vysvetliť, čo tým myslíte? Čo môže byť spravené pre to, aby boli katolíci opäť privedení k ortodoxii a prečo je to dôležité?
Bufet je miesto, kde si dáte hocaké jedlo, na ktoré mate chuť. Domov je tam, kde jete to, čo vám mamina položí na tanier. Cirkev nie je Alicina reštaurácia, kde „si môžete dať čokoľvek, na čo máte chuť.“ Je mamou, ktorá dáva na tanier množstvo zvláštneho jedla, veci, ktoré by ste sami nevedeli nikdy ani len vymyslieť (ako Trojica) a veci, ktoré nechcete jesť (ako špenát praktizovania všetkých čností, dokonca aj tých nepopulárnych, a vyvarovanie sa určitých názorov a hlasov, dokonca aj tých populárnych). Ja som bufetový nór. Milujem pár vecí z nórskej mytológie. Ale väčšine z nich neverím. Napríklad, milujem hrmenie a tiež predstavu, že počujem Thorové kladivo. Je to ohromná predstava, ale nechystám sa žiť pre Thora alebo pre Thora zomrieť. Thor nezomrel za moje hriechy.
Mnoho študentov na BC považuje samých seba za katolíkov, ale uznávajú, že majú problém zmieriť učenie Cirkvi so svojim vlastným „osobným presvedčením.“ Čo by ste povedali takému študentovi?
Veľa z toho, čo učí Cirkev, nevyžaduje vieru, ale iba rozum a čestnosť. Napríklad hodnota rozumu a čestnosti sama osebe. Začal by som teda s odvolaním sa práve na toto. Používajte svoj rozum. Rozmýšľajte. A buďte fanaticky čestný voči sebe. Nehrajte sa sami so sebou na slepú babu. Klamanie druhým je dostatočne zlé, ale klamanie seba samých je ako vylúpnuť si vlastné oči. Ak sú teda vaše „osobné presvedčenia“ iba vašimi pocitmi, potom sa spýtajte sami seba prečo nebol Hitler taký dobrý ako ste vy. Pretože aj on žil podľa svojich „osobných presvedčení“ a tak isto podľa svojich pocitov. Ak sú vaše „osobné presvedčenia“ výsledkom čestného a racionálneho hľadania pravdy a čestne veríte, že máte dobré objektívne dôvody na to, aby ste neverili v niektoré zo základných učení Cirkvi, potom musíte nasledovať svoje svedomie a stať sa protestantom, moslimom, budhistom, agnostikom alebo niekým iným. Ak vaše osobné presvedčenia protirečia definícii Cirkvi o katolíckej viere, potom nie ste katolík o nič viac ako ja moslimom, ak verím v sebectvo a vojnu, alebo marxistom, ak verím v burzu. Nie je to osobná urážka, ale iba racionálne označenie. Čestnosť vyžaduje „pravdu v označovaní.“
Aký druh zmeny ste si všimli počas tých rokov na svojich študentoch?
Každý sa ma na to pýta. Najčastejšou odpoveďou je: vôbec nič veľké. Ľudská myseľ a srdce sa veľmi nemenia. Pre média je zmena veľmi prospešnou a preto zveličujú každú malú zmenu. V skutočnosti dve najjasnejšie zmeny, nad ktorými môžem uvažovať, sú obe malé. Prvá: nie je tu mnoho hipisákov v štýle šesťdesiatych rokov, ktorí si myslia, že môžu zmeniť svet a voviesť ho do Veku vodnára, pretože sú príliš zaneprázdnený prípravovaním sa na právo alebo na medicínu. Druhá: zručnosť študentov v oblasti angličtiny a znalostí z dejepisu sa kazia a tie v oblasti matematiky a počítačov zvyšujú. Elfovia opúšťajú Stredozem a my sa približujeme k Matrixu.
Ak by ste mali poukázať na najväčšiu prekážku v dnešnej spoločnosti, ktorej čelí ortodoxné kresťanstvo, aká by to bola?
Naše vlastné hriechy. Vždy majú sociálne dôsledky. My sme tými, ktorí budujú spoločnosť a nie ona nás. Spoločnosť nemá nijakú slobodnú vôľu; ale my áno. Je len tým, čím ju robíme my a my nie sme jej púhymi výrobkami. Domnievam sa, že pod „ortodoxným kresťanstvom“ myslíte úplne všetko, celkový prístup. Začína to s vierou, pravdou a učeniami, ale končí so skutkami lásky, s tým, že sme svätými. Iba svätci môžu zachrániť svet a len naše vlastné hriechy nás môžu zastaviť v tom, aby sme boli svätými.
V poslednom období sa medzi univerzitnými študentmi kampusu veľa hovorí o nespokojnosti s aktuálnou kultúrou „krátkodobých známostí“, v ktorej študenti zamenili randenie za to, čo sa opisuje ako náhodný, nenáročný, opitý sexuálny pomer počas víkendov. Čo si o tom myslíte a ako by to malo byť prekonané?
Pravdepodobne čítanie príbehu o Sodome a Gomore by mohlo osviežiť našu pamäť. V istom bode sa kultúra alebo jednotlivec stáva tak zlým, že ak sa sami nezastavia, Boh ich zastaví. Nikto nevie, kde je ten bod, kým nie je príliš neskoro. A toto je pravdou pre akékoľvek zlo: pýcha, pokrytectvo, sebectvo, nespravodlivosť – alebo „náhodný, nenáročný, opitý sexuálny pomer“, ako ste to zaujímalo uviedli.
Verím v strach. Keď sa loď rozpadá a potápa, je lepšie cítiť strach ako pokoj a sebaúctu. Keď sa vrátime späť do Temného veku, bola raz jedna stará kniha, ktorú ľudia zvykli čítať. Bola to kniha, ktorá nás učila všetko o láske, mieri a nádeji a iných radostných veciach. Táto kniha takisto určila „začiatok múdrosti“. A tým je strach: strach z Pána. Viem, že psychológovia sa tomu dnes vysmievajú, ale ja sa radšej smejem na psychológoch, ktorí sa posmievajú Božej psychológii, ako sa vysmievať tej Božej.
Čo si myslíte o filme Mela Gibsona Utrpenie Krista?
O takomto filme sa nedá jednoducho si „niečo myslieť“. Na takýto film sa ide, vidíte ho, cítite, zúčastňujete sa, stotožňujete sa, ste mučený, zomierate – keď vidíte takýto film, niečo vo vás umiera. Vaša vzdialenosť, vaše bezpečné miesto, z ktorého pozorujete veci, vaša sebaúcta. Tento film je naozaj o nás. Gibson nás v ňom všetkých zastupuje a dobre viete koho v ňom hrá: ruka, ktorá pribíja Kristovu ruku na kríž, je Gibsonova ruka. Tvoja ruka. Moja ruka. Mojim kandidátom na najlepšiu scénu aká bola kedy v akomkoľvek filme urobená je táto: po tom ako Kristus padá tretíkrát pod krížom a zdvíha svoj kríž sa ho Mária pýta, prečo musí zájsť až tak ďaleko. Ježiš objíma kríž tak ako muž objíma ženu, obracia sa k Márií a s takmer nepatrným úsmevom hovorí: „Vidíš, Matka, ako robím všetko novým.“ A potom pokračuje a dokončuje dielo.
Čo si myslíte o súčasnej debate o homosexuálnych manželstvách?
Vec, ktorá mi ako filozofovi najviac bije do očí, je brilantná stratégia hnutia za homosexuálne manželstvá. Ako v diele 1984 od Orwella, tak aj tu sa zdá byť hlavným bojovým poľom jazyk. Ak sa im podarí predefinovať kľúčový termín ako „manželstvo“, potom vyhrali. Ovládnite jazyk a ovládnete myseľ; ovládnite myseľ a ovládnete konanie; ovládnite konanie a ovládnete svet. Mussolini to vedel tiež. Nariadil pre talianov nezákonné povedať „ahoj“ tradičným spôsobom. „Ako sa máte“ sa po taliansky povie „Come sta lei“? „Lei“ je osobné zámeno ženského rodu. Fašistická ideológia to pokladala za zženštilé a slabošské a tak ste museli odvtedy hovoriť „Come sta lui?“, pričom „lui“ je osobné zámeno mužského rodu. Takže nikto v Taliansku nemohol povedať „ahoj“ bez toho, aby sám seba neoznačil ako pre- alebo proti-fašistu.
Feministky v Amerike majú úspech presne tým istým spôsobom. Tradičný zahŕňajúci jazyk (jazyk každej jednej z veľkých kníh Západnej civilizácie napísaných v angličtine) označujú ako vylučujúci, pretože slová „on“ a „človek“[9] používa aj na zahrnutie žien. V protiklade s historickým faktom, ich nový umelý ideologický výmysel kladie dôraz na to, že slová „on“ a „človek“ nezačleňujú a teda vylučujú ženy – toto označujú ako zahrňujúci jazyk. Prekvapivo skoro všetci ich nasledujú ako ovce! Takže si myslím, že pre nich bude jednoduché predefinovať manželstvo. Do čerta, už predefinovali „ľudské bytie“ alebo „osoby“ tak, že môžu zavraždiť tých maličkých kdekoľvek chcú. Prečo by mali cítiť nejaký vinu ohľadne nečestnosti, keď necítia nijakú vinu vzhľadom na vraždu?
Myslím, že si všimnete to drvivo silné spojenie medzi týmito troma agendami: homosexuálne manželstvo, feminizmus a potraty. Zriedkakedy narazíte na ľudí, ktorí sú za jedno ale proti ostatným, alebo sú proti prvému, ale za druhé či tretie. To, čo majú všetky tri spoločné, je ich postoj voči jazyku: to, čo najmocnejší a najzákernejší propagandistický povlak v histórií nazýva „triumf vôle“. Hovoriť proti homosexuálom na verejnosti je už v Kanade trestný čin, ktorý je postihnuteľný peňažnou pokutou alebo dokonca odňatím slobody. Politicky nesprávne myšlienky, tak ako Biblická morálka, sú dnes definované ako „nenávistná reč“.
Jednou z vecí, ktorej sa hľadiac na toto všetko obávam, je nepriaznivá reakcia proti homosexuálom. Ak sme dnes presvedčení o tom, že môžeme byť čímkoľvek, potom práve tak ako tu dnes nie je nič, čo by zastavilo spoločnosť pred predefinovaním manželstva, tak tu zajtra nebude nič, čo by ju zastavilo od predefinovania osobnej dôstojnosti a práv, ako aj od ich odňatia homosexuálom. Tú istú vec urobili aj nacisti. Najlepším priateľom homosexuálov je cirkev, (1) pretože im hovorí, že sú stvorení na obraz Boží, že majú vnútornú dôstojnosť a práva a že sú povolaní byť svätými; a (2) pretože je jedinou zostávajúcou sociálnou silou, ktorá trvá na morálnom absolútne. Takže keď homosexuáli hrešia proti sebe samým, Cirkev hovorí NIE, práve tak ako hovorí NIE, keď proti sebe sexuálne hrešia heterosexuáli. Ale aj keď niekto hreší proti homosexuálom, Cirkev stále hovorí NIE. Nikto iný sa neopovažuje povedať NIE. Cirkev hovorí nahlas voči všetkým, vrátane homosexuálov.
Príručku kresťanskej apologetiky[10] ste napísali s kňazom Ronaldom Tacellim[11]... ako sa vám s nim spolupracovalo?
Perfektne. Nejaké kapitoly napísal on a ja som napísal zvyšok. Nehádali sme sa. Ja som bol námorníctvo a on zasa letectvo.
Sám seba opisujete ako vášnivého surfistu. Mohli by ste vysvetliť, čo vás na surfovaní tak fascinuje a zároveň vysvetliť akékoľvek spojenie, ktoré vidíte medzi surfovaním a spiritualitou?
25000 slovami alebo menej? Počkajte si kým mi o tom nevýde román.
Alebo radšej nemusíte... pokušenie objasniť vám to je príliš silné. Takže dám tri odpovede: (1) surfovanie-duše znamená stať sa jedným s vlnou, ktorá predstavuje formu všetkej energie. A keďže aj tá forma energie, ktorá prestavuje energiu Big Bangu, je vo vlnách prítomná, tým sa surfovanie stáva strojom času, ktorý vás berie späť k momentu stvorenia. (2) Surfovanie je jediná vec, ktorá vás neznudí, pretože to, čo budete robiť v nebi, je večné surfovanie v Bohu. (3) Každý má jednu zlú dvojičku, ktorá je stále s vami. Volá sa vaše ego. Počas surfovania ho ale strácate a preto je surfovanie najjednoduchším mysticizmom na svete.
Chceli by ste na záver niečo povedať dnešnému typickému študentovi na BC?
Myslím, že nie. Kedy som mal nejaké záverečné slová, potom by som sa buď zakrátko chystal zomrieť alebo onemieť. Nemám žiadne slová na záver. Nechajme ich na Boha.
___________________________
Od Petra Kreefta sú zatiaľ preložené tieto tituly: Návrat k čnosti Ako vyhrať kultúrnu vojnu Ach ten Sokrates
[1] Boston College (alebo BC) je renomovaná katolícka univerzita výskumného typu v Chestnut Hill v štáte Massachusetts. Je jednou z najstarších a najväčších jezuitských škôl v USA založená v roku 1863 a považuje sa za jednu z najprestížnejších vysokých škôl v oblasti katolíckej teológie a filozofie.
[2] Bernard Lonergan SJ, kanadský filozof a teológ je zväčša zaraďovaný medzi transcendentálnych tomistov. V poslednom období vyučujúci na Boston College. Viac o jeho diele tu.
[3] Na margo autobiografickej knihy C.S.Lewisa Zaskočený radosťou
[4] Kreeft je okrem iného aj autor série kníh, v ktorých Sokrates stretá významných filozofov, s ktorými sa formou rozhovoru púšťa do svojského pohľadu na ich osobnú filozofiu. Sokrates takto doteraz stretol Machiavelliho, Sartra, Descartesa, Marxa a samozrejme Ježiša.
[5] Jednotná teória poľa je ambiciózny pokus o jednotný výklad elektrického, magnetického a gravitačného poľa. Po skoncipovaní Všeobecnej teórie relativity Einstein pracoval na Jednotnej teórii poľa, ale bez úspechu. Súčasné pokusy o zjednotenie polí zahrňujú aj silnú a slabú interakciu, zatiaľ bez uspokojivých výsledkov.
[6] The Boston Red Sox – baseballový tím
[7] C.S. Lewis - K jádru křesťanství
[9] z angličtiny „man“ sa prekladá a používa ako „človek“ tak ako aj „muž“
[10] The Handbook of Christian Apologetics, zatiaľ nepreložená do slovenčiny.
[11] Fr. Ronald K.Tracelli, S.J. je členom Spoločnosti Ježišovej a od roku 1984 vyučujúci filozofiu na BC.
