Už som pomaly končil,keď sa pri mne zastavila suseda s malým batôžkom na chrbte. Jemné vrásky, usmiata tvár. Teraz jena dôchodku, ale dlhoročná práca s deťmi v škôlke je na nej stále poznať. Bol tokrátky dialóg, ale viac mi povedala tvárou ako slovami. Pozdravili smesa a pomaly odišla na svoju záhradku, ktorá je čo by kameňom nedohodil.
Naštartovalsom kosačku a chystal sa dokončiť ten zvyšný kúsok, keď mi preletelahlavou myšlienka, či by som nepokosil aj pred jej domom. Šnúra boladostatočne dlhá, jej manžel mimo mesto a predsa ju nenechám, aby sito kosila sama. A bolo rozhodnuté.
Úspešne som to stihol ešte skôrakoby sa bola vrátila. Všetko som dal na miesto a s úsmevom somporezal spoza záclony, či ju neuvidím prichádzať. Nekosil som jej trávupre nejaké uznanie či ďakovanie, ale jednoducho som to tak cítil achcel som pomôcť.
Ako tak čas bežal, odišiel som od okna a šiel si po svojom. Ešte večer toho dňa som si vyšiel zo zadu nášho domu na balkón a rozmýšľajúcsom pozeral na pár červených rybičiek "pobehujúcich" sem tam v jazierku. Po niekoľkýchminútach som počul, ako suseda otvára balkónové dvere a schádza pomalypo schodoch. Obzrela sa smerom na našu stranu a cez zarastený plot,ktorý nás oddeľuje, uvidela postavu, ktorá si o drevené zábradliepodopiera rukami hlavu. Netrvalo dlho a ani plot nemohol zabrániť jejmilému pozdravu. Hneď som sa obzrel a s úsmevom odzdravil. V hlave mi vtej chvíli preletelo, či si už všimla, že som jej pokosil, a čakal som niečo na spôsob rýchleho srdečného ďakovania. Možno mi dá aj nejakú tu sladkosť, ako to užstarší ľudia zvyknú.
Nič z toho sa ale nestalo. Po tom, ako smesa navzájom pozdravili, suseda potichu kráčala ďalej po ich nie veľmiširokom chodníčku a pokračovala v zamýšľanej práci. A ja? Vo vnútrima to akosi zarazilo a vošiel som späť do domu.
Pravdou je, akosom už spomínal, nemal som ani v najmenšom úmysle pokosiť aj pred jejdomom, čo i len za to ďakujem. Vlastne som bol veľmi rád, že to dopadlotak, že ma pri tom vôbec nevidela. Ale aj tak... Niečo vo mne, asinejaká podvedomá túžba po uznaní za (podľa mňa) dobre vykonanú prácu tubola. Bol som akoby schizofrenik. Moje prvé "ja" čakalo na to skrytéďakujem a to druhé iba v tichosti ďakovalo Bohu za možnosť tichejslužby.
