Polobehom som sa ponáhľal do Auparku, kde som mal jedno dosť dôležité stretnutie. Vlastne to bola moja premiéra, pretože som išiel prvýkrát za niekým, komu som prezentoval svoj projekt a chcel od neho finančnú podporu na jeho zrealizovanie.
Po ceste prechádzam cez Michalskú bránu a ako každému okoloidúcemu, ani mne nedalo nevšimnúť si bezdomovca, ktorý tam našiel suché miesto. Sedel v tichosti, pred ním ošúchaná šiltovka na drobné, po pravici baťoch a igelitka a na rukách čierne tenké bavlnené rukavice.
Prebehol som okolo neho, ale v tom mi v hlave udrela otázka: Kam bežíš? Padaj späť a podeľ sa s niečím! Vrátil som sa pár metrov späť, dal som si dole ruksak a pýtam sa ho, či mu môžem nechať jablko (irónia osudu, že Martin?). Nemo mi prikývol a po chvíli prehrabávania sa (tiež som ho musel mať až úplne na spodku) mu podávam jablko. Poďakoval a hovorím mu nech počká, že ešte niečo nájdem a o chvíľu vyťahujem nejaký polotovar a vysvetľujem mu, že to nemusí už nijak tepelne upravovať a rovno jesť (rozmýšľam teraz, kde by si to vlastne zohrial?).
Už som bol pomaly na odchode (predsa len som sa ponáhľal) a tak som si dal v rýchlosti dole rukavicu a podávam mu ruku.
"Inak, ja som Jakub."
"Viktor", prekvapene dodal.
"Teší ma. Bývaš tu pod bránou často?" (Trochu blbá otázka, ale prvé, čo mi prišlo na rozum.)
"Áno", ticho.
"Tak sa teším, ak sa ešte niekedy stretneme Viktor. Prajem pekný deň!"
"Aj vám"
Pohol som sa dole ulicou a skoro som aj zabudol kam to vlastne kráčam. V hlave sa mi ešte nestihlo všetko usadiť a akosi retrospektívne som spracuvával, čo sa vlastne stalo. Pamätám si ale, že som vo vnútri cítil radosť a adrenalín. Akosi mi bolo v tej chvíli úplne jedno, či nejaké peniaze dostanem. Cítil som vnútornú slobodu. Spravil som to, čo som považoval za správne a verím, že to Viktorovi trochu aj pomohlo.
Projekt nakoniec dostal finančnú podporu, ale na tom nezáležalo.
Našiel som svojho bezdomovca.
