Už je tomu pár rokov, keď jednéno stopára z TT do SE zobral milý pán s okuliarmi s tenkým rámom a šedivou bradou. Vykľul sa z neho veľmo zhovorčivý psychológ, práve cestujúci za jedným klientom, alebo ako by on povedal – priateľom. Bolo to práve v jeho aute, keď ma pohostil zaujímavou myšlienkou o neexistencii problémov a o dôležitosti uvedomenia si plurality uhlov pohľadu a jeho správneho výberu. Jeho slovami a mojimi prstami, „problém nie je problémom, ale iba riešením, ktoré musíme násť“.
Spomenul som si na tento sympatický článok hlavne z dôvodu nedávneho zaskočenia radosťou, ktorým ma prekvapil psychológ John Powell SJ, ktorého som síce stopol, ale iba v knižnom prevedení:). V jednej zo svojich monografii mi prihral nasledovnú myšlienku, že „problémom nie je náš neúspech; problém je naša reakcia na to, že sme neuspeli (...).“
Nechcem sa ponoriť do nejakého problémového relativizmu, ale zdá sa mi, že väčšina mojich problémov a starostí pramení nie ani tak v nich samotných, ako z mojej lenivosti, strachu, prílišneho egocentrizmu a kto vie ešte z čoho všetkého, čo mi de fakto koniec koncov robí problém z niečoho, čo ním ani nemuselo a nechcelo byť. Problémom je tým pádom skôr nesprávnosť v rozhodovaní a nie daná vec, ohľadne ktorej sa rozhodujem.
Je to trochu podobné tomu prirovnaniu naších obáv k húpaciemu kreslu. Pretože ako húpacie kreslo, tak aj obavy skvele vypĺňajú čas, ale nikam nás nikdy neprivedú.
