Kráčam si po chodníku a už už som sa chystal prejsť na druhú stranu cesty. Náhlivo ma predbehol nejaký chalanisko - tak asi v mojom veku, dlhý hnedý kabát a vyzeral, že sa dosť ponáhľa.
Neďaleko pred nami na chodníku bola stará babička, ktorá krivkajúco z nohy na nohu, kráčala smerom ku neďalekému kontajneru. V pravej ruke držala kýbeľ, v ktorom bolo na prvý pohľad určite niečo ťažké, pretože ju dosť nahýňalo do jednej strany.
Chalan okolo nej prefrčal ráznym krokom ako aj okolo mňa a videl som, že nakukol, čo to babička v kýbli mala. Bol tak na úrovni toho kontajnera, babka kúsok za ním.
V tom sa zastavil a podišiel trochu späť. Zohol sa k babke a už som iba videl ako jej bral náklad z rúk. Pootvoril kontajner a zachytil som už iba kúdeľ popola. Určite dobre kúria drevom, ževraj je to lacnejšie. Ako som to tak na rýchlo zhodnotil, súdiac podľa babkinej výšky a výšky kontajnera... rovnica bez spoločného menovateľa.
Vrátil babke kýbeľ, poprial pekný večer a pobral sa behom ďaľej.
A o tomto sú Vianoce.
Kráčať s otvorenými očami. Nezištne pomôcť druhému.
Vďaka!
