Presne tak. 5 týždňov stávených s bezdomovcami nám dalo zabrať. Nové skúsenosti, iný pohľad na život, krutosť i radosť z maličkostí. Toto všetko a ešte oveľa viac sa mi, pri večernom pohľade na oblaky z otvoreného okienka lietadla, preháňalo hlavou. Spomieky a známosti, ktoré zostanú navždy. Ale popri tom aj nesmierne veľa skúseností zo života bezdomovcov. Niekedy sa mi zdalo, že som z bezdomovcami tak často, že ma berú ako jedného z nich. A to je jedným z hlavným problémom v dnešnej dobe. Predsudky, neochota zo strany bezdomovcov či odmeranosť okoloidúcich na strane druhej.
5 týždňov v Liverpoole s bezdomovcami = silná káva. A práve tu som našiel motiváciu na napísnie mojej soč-ky s názvom Homo bezdomovec. Ako študentovi na gymnáziu mi síce táto práca asi veľmi nepomôže, no ja som ju robil s úplne iným zámerom ako zviditeľniť seba sa:). Zámerom bolo, a je predovšetkým, predstaviť život bezdomovca s jeho ťažkosťami (i slasťami), a aby sme konečne prestali hľadieť na bezdomovca ako na súčasť spoločnosti, v ktorej spolu s ním žijeme. Tým chcem poukázať na najväčšiu chybu, ktorej sa vo vzťahu voči bezdomovcom dopúšťame. Bezdomovca nikdy nesmieme odsúdiť a odsunúť na okraj spoločnosti. To proti čomu musíme bojovať je bezdomovectvo a nie bezdomovec. Myslíte si, že tým, že im dávame nejaký ten grošík mu pomôžeme??? Presvedče ma, že áno! Negatívne účinky sú neporovnateľne väčšie ako minimálny pozitívny. Ja viem, že pri pohľade na kľačiaceho chudáčika je to veľakrát to jediné čoho sme schopní (pretože čo by si o nás pomysleli ostatní keby sme ho napr. vzali a kúpili mu niečo na jedenie, nedajbože ponúknuť mu prácu a pod).
Nechcem vám tu rozprávať všetky moje skúsenosti a zážitky z písania mojej práce a ani prezentovať celý môj sociologický výskum zameraný na vzťah medzi okoloidúcim a bezdomovcom, ktorý som robil v SR, ČR a IT. Jediná vec, na ktorú by som rád ukázal je, že bezdomovci sú v dnešnej dobe chápaný ako outsideri, ktorí nemajú nárok na slušný život, pretože sa tak vôbec nesprávajú a ani si ho svojim nič-nerobením nezaslúžia. Kým sa neoslobodíme od subjektívneho pohľadu na bezdomovca, ktorý sme si utvorili počas negatívnych skúseností s nimi, nedokáže ich prijať a tým pádom ani im pomôcť. Čo bezdomovcom chýba: 1) motivácia, 2) pracovné náviky a 3) niekto, kto by im bol oporou.
Ako to celé uzavrieť? Bezdomovci sú fenoménom spoločnosti, na ktorý sme si začali zvykať a svojimi činmi sa ho nesnažíme odstrániť, ale ba až udržiavať pri živote našimi "dobročinnými skutkami." Pred tým, kým som nezačil na vlastnej koži čo je to žiť s bezdomovcami, ktorý prespávali v charitnom dome, ale aj s tými, ktorí sa tam chodili stravovať, som sa o nich vôbec nezaujímal. Bezdomovcov som vnímal iba ako neškodný doplnok môjho života. Predávajúcich Nota bene, tých, ktorí ticho žobrú na rohoch ulíc... to bol môj obraz bezdomovca 21. storočia. Realita je ale úplne iná. Spoločnosť ich odsúva a nechce im dať šancu zmeniť svoj životný štýl. Nájdu sa aj takí, ktorí zmenu nechcú - bezdomovectvo im vyhovuje... jedlo a šaty zdarma (charita), život bez zodpovednosti. Dôležitá vec, ktorú musíme pri otázke problému bezdomovectva mať na pamäti je, že nemôžeme hádzať všetkých bezdomovcov do jedného vreca. Často sú to ľudia nie len telesne, ale hlavne psychicky na dne, a návrat do, z nášho uhla pohľadu, štandardného spôsobu života sa im samým nepodarí. Ba dokonca ani odborná pomoc nemá niekedy žiadny účinok. Pokiaľ sám bezdomovec nechce vo svojom vnútri skoncovať so starým životným štýlom, potom pomoc z našej strany je veľmi tenký ľad. Bezdomovci sú ale ľudskými stvoreniami ako aj my všetci a preto majú právo na šťastný život tak isto ako aj my - bez rozdielu. Nepozerajme sa na potreby druhých cez potreby nás samých, pretože sa môže stať,... že okolo seba neuvidíme vôbec nikoho.ps: to otvorené okienko v lietadle sa mi asi iba snívalo:)
