Slniečko vykuklo, intenzívne svieti, suší pozemskú hlinu a rozpaľuje aj človekom namiešaný betón. Naše nohy po tom všetkom stúpajú. Naše nohy bojujú...
Presne tam, kde alergikov dráždi pokosená tráva, stáva sa, že človek sa do voňavých snov o nenavštívených miestach vnára.
Vedľa seba, ruka v rukáve, spoločne na prašnej ceste splývame, ešte nezastavíme. Dlhá cesta z mesta.
Skrížili sa cesty človeka. Nepostojí - uteká. Biela stuha, zvučná struny, zostala jasná pieseň.
Ona zastala a urobila bublinu. Ťažoba ľahkých dní sa časom od bublifuku odlepí.
Drží sa človeka ako kliešť, vypasený v tieni ušnice. Leť už! Čaká ťa svet.
Nepotknúť sa v hustom vzduchu, preletieť drôtenú spleť, neprasknúť. Len niekomu jemne a osviežujuco do života vhupnúť.
Niekto sa stále pozerá.
Ďalšia čaká na odlet, chce niesť premenené túžby v prútenom košíku.
Šťavnaté jahody, plody jarnej záhrady, hladina pokoja. Dosiahli nohy cieľ príjemnej jarnej cesty.
Vychutnávame...
