Jedno sa mi však také dobré nezdá. Rýchlosť akou Vianoce prišli, tak aj odišli. Letná búrka schladila predvianočnú horúčku. Myslím, že u niektorých jedincov to bolo aj potrebné, kedže sa u nich táto neškodná horúčka zmenila na zákernú chronickú chorobu. Láska, radosť a pokoj obklopili aj našu domácnosť, aspoň pri štedrovečernom stole a vianočnom stromčeku. Samozrejme, že ako väčšina búrok, aj táto zanechala po sebe spúšť v podobe preplnených smetných košov na sídliskách. Aj im asi išli všetky tie dobroty hore krkom.
Ja som si Vianoce poriadne uvedomila až na konci polnočnej omše, keď sa zhasli všetky svetlá a svietili len plamienky radosti v očiach veriacich, gigantický ligotavý smrek a pod ním Betlehem. "Tichá noc, svätá noc..." ozývalo sa preplneným kostolom. Svätá, to je to správne slovo. Predsa sa narodil malý Ježiško. Verím, že sa nenarodil len v spomienkach, ale aj v našich srdciach. Ďalšie dni sa vyznačovali maratónom návštev, aby sa náhodou známi neurazili, že sme na nich úplne zabudli.
Aj Silvester tento rok bol. Lúčili sme sa so starým rokom a privítali ten nový, každý svojským spôsobom. Niektorí to "trošku" prehnali, skončili na pohotovosti s odtrhnutým prstom alebo s podozrením na otravu alkoholom. Nový rok sa nám začal, bolo treba doň nabrať veľa energie, tak sme si dlhšie pospali.
Zobudili sme sa zo sna a ocitli sme sa tu. Realita, prítomnosť, dnes. Mne je ešte stále dobre, nesťažujem sa. Mám veľa pekných spomienok na tohtoročné sviatky. Mám v srdci stále radosť z malého Ježiša v jasliach. Jediné, čo asi nemám z toho, čo som mala predtým sú obavy, z nich zostala spokojnosť.
Prichádza však niečo nové, už to tu je. Strach z toho, čo bude. Typická moja úchylka. Pôjdem ôsmeho do školy? A budem tu ešte vôbec? To nikto nevie, len Ten hore má všetko poznačené vo svojom diári.
