Nemusíte sa báť, že sme všetci v našej veľkej rodine takí ako ja. Jej deti na ňu nezabudli, chodia za ňou tak často, ako sa dá. Moja starká, človek osemdesiatosemročný, pamätajúci len na to, čo sa jej páči, zabúda, že ju máme všetci veľmi radi a ďakujeme Bohu, že tu ešte stále s nami je. Zabúda, že jej najmladšia dcéra žijúca v tom istom meste, každý deň príde do domu, kde prežila svoje detstvo, za ženou, ktorá jej dala život. A tak aj táto dcéra, sediac na tom istom gauči ako ja, každý deň počúva s láskou a trpezlivosťou báseň svojej mamy „Samota je veľmi zlá. Päť detí som mala, a aj tak som zostala sama ako kôl v plote. Ale, vďaka Bohu aspoň večer rýchlo zaspím."
Táto veta znie z úst mnohých starých ľudí, u niektorých, bohužiaľ, nesie v sebe aj kus pravdy. Veď koľko starých ľudí každý deň kráča aj vo vašich mestách po chodníkoch? Koľkým z toho množstva pripomínajú ich kroky krásne spomienky na časy, keď po tomto chodníku viedli za ruku svoje dieťa? Teraz kráčajú sami, spoločnosť im robí nákupná taška, v ktorej si nesú bochník chleba a kartón mlieka z obchodu alebo v tom lepšom prípade držia v ruke vodidlo so štvornohým priateľom. Nemôžem však tvrdiť, že všetci dôchodcovia skončia práve takto, stále existujú veľké deti, ktoré prídu za svojimi rodičmi, aby sa prešli spolu po chodníku, ktorým ich mama a otec priviedli až k ceste dospelosti.
Skutočnosťou však je, že často zabudnú na tieto, tak dôležité osoby v ich životoch. Kým je človek, len malým semienkom, potrebuje teplo, vlahu a lásku. Pravdu povediac, nemá ani iné východisko, než zostať v objatí svojich rodičov, ktorí každodenne zdierajú svoje ruky, aby svojim deťom splnili túžby. Neskôr semienku už nestačí to, čo mu ponúka rodinný kvet, a tak sa rozhodne odísť. Začne ho unášať vietor, dopadne na pôdu. Človek, tvor prispôsobivý a zábudlivý, rýchlo sa zadaptuje v novom prostredí, prijme do života nových ľudí, kvety ponúkajúce sladšiu a nepoznanú vôňu. Omámený touto čarovnou vôňou, ktorá ho uisťuje, že jeho rodičia sú už len kvetom, ktorý pomaly odkvitá a nič nové mu nemôže priniesť, zabúda. Zabúda, že vďaka nim je práve tam, kde je, že práve oni z neho urobili majestátny kvet, ktorý žiari na lúke života.
Toto sme chceli? Byť hrdými narcismi? Byť hrdí na krásnu žltú farbu, ktorú spôsobil originálny genetický kód darovaný nám rodičmi? Ľudia zabúdajú na príčinu svojej prítomnosti, zabúdajú ďakovať za tento veľký dar. Zabúdajú na zvráskavených dobrých ujov a tety, ktoré každý deň prechádzajú okolo nás. Mnohí nepozerajú s úsmevom na chodník, majú sklopené viečka. Boja sa, žeby v dave uvideli tvár pripomínajúcu im svojho syna alebo dcéru, ktorá by im spôsobila bolesť a pripomenula im, že sú sami. Áno sami, v opustených domoch, domovoch dôchodcov, starobincoch iba s fotkami svojich detí a vnúčat, ktoré im tam nechali pri návšteve pred tromi mesiacmi.
Obdivujem týchto ľudí, už len pre vieru, ktorú majú, pre hŕbu skúseností a rád, ktoré by nám s radosťou odovzdali. Ako každý deň ticho čakajú, že niekto príde, poteší ich svojou návštevou. Ako znášajú bolesť, nie len fyzickú, ale aj tú, ktorú im spôsobuje smútok. Ako sa dokážu radovať z každého nového rána, ktoré im Pán Boh nadelí. Ako sa popasovali so životom, zvládli jeho nástrahy a dotiahli to až sem.
Koľko múdrosti a lásky sa skrýva v šedinách ľudskej jesene. A aké pyšné sú kvety na jar, neuvedomujú si, že po lete príde jeseň.
