Sedíme na druhej strane, pozeráme na nich a premýšľame. Každému v hlave behajú tie jeho myši a lienky. Nepáči sa mi tu, špina, hnus, pretvárka. Možno v diaľke pár milých úsmevov od úprimných ľudí. Aj tak tam chcem raz stáť. Ale ako? S plnými rukami ťaživých a pochmúrnych spomienok? Neprispôsobivá...
Pevná kukla a v nej motýľ s pokrčenými krídlami. Roztiahni ich a leť! Navštív veľký voňavý kvet! Knihy s radami do života, iná teória, iná prax. Ako vždy letím opačným smerom.
Farebné obrazy s čierno-bielou jednoduchosťou pozerajú z fádnych stien na ľudí. Už si ma konečne všimnite! Zostaň stáť a skús urobiť kotrmelec znova. Do háčkovaných mís vodu nenaleješ, nasiaknutá bavlna. Skúšam sedieť v hojdacom kresle a cítiť vôňu nepoznaného.
Padám dole tvárou v strede cesty, ani neviem ako. Hľadím rozbehnutému autu do žiarivých svetiel. Ďalší šok, nohy a ruky stále mám, aj keď bolia. Rýchlo vstať a uvedomiť si, že človek opäť pred niečím unikol. Mám rada farby dúhy, no modriny nie.
Prebúdza sa spiaca princezná bez bozku krásneho princa. Dúfa, že tých žabích ešte pár po svete skáče. Kvákame...
Urobila som malý krôčik, vyšla som do mesta. Sedíme na dne zlepeného porcelánového džbána. Spevňujeme trhliny, skrášľujeme ho jednoduchými ornamentmi, nech to má hĺbku - pevné vzťahy. Preniká nami omamná vôňa vodnej fajky, ťaháme, vdychujeme obláčiky jablkových spomienok.
Nech je už na čo spomínať, keď tam o dva roky budeme my stáť. Snažiť sa byť kolektívnou žabou...
