Hľadím každé ráno do zrkadla, skorovždy tam stojí kôpka ľudského nešťastia. „Ako zvládnem dnes ďalší skok z nezastavujúceholietadla? Ruky mám príliš slabé, aby dokázali prekonať odpor poistky padáku"nedôverujem si, iná je rýchlosť svetla, ktorou sa šíri zo zrkadla obraz môjhoja - predbiehame sa. Aké krásne je žiť s pocitom spokojnosti, sedieťbezstarostne pri pive s priateľom a obom im povedať - dôverujem si.Nie sú pre nás takéto stavy vhodné, vedú len k pocitu menejcennosti.
Našťastie, sem-tam vieme človekuv našej blízkosti potichu zakričať do aj tak hluchého ucha - dôverujem ti.Každý z nás potrebuje ten pocit - toho spolupútnika, ktorý si obujenepremokavé vibramy a vykročí napriek bahnitému lesu na cestu prekonávaniaprekážok až na vrchol, na povestné miesto, kde dochádza k rezonancii ľudskýchduší. Tam sa už len usmieva a spieva o turistovi, ktorý nikdy nezradínás.
Často však musíme opustiťradostné nebeské výšiny, zostúpiť do horúcich pekiel rodinného krbu -adolescenti nedôverujú dospelým. Uznanie však patrí tým, ktorí prekročilipožierajúcu temnotu noci a zablúdili správne. S ľahkosťou pristali naoperačnom stole v obývacej miestnosti a dovolili preskúmať obsahnaplneného žalúdka - dôverujú si.
Je to všetko o nás, o tebe,o mne, nenechať sa znechutiť pádom do jamy vykopanej na rovnej ceste, alerýchlo vstať a utekať si na lúku to spoločné miesto obsadiť. Dôveruješ mi?
