Strach - strašidelný tmavý rachota chlad. Bývajú dni, kedy človek upečie bublaninu z višňového kompótu,nakrája jablká na mesiačiky, naleje osviežujúcu limonádu do nerozbitného krčahua hurá k vode. Prechádza sa po brehu, tancuje pomedzi slnečné lúče -teší sa zo života. Necíti, ako mu studený tieň prefíkane dýcha na päty,nepočuje hrôzostrašnú ozvenu, ktorá opäť opakuje, že budúcnosť je nejasná.
No, prídu po lete dlhé pochmúrnezimné večery, keď premýšľame a spomíname, ako sme sa v noci báli ísť takímalí vyprázdniť močový mechúr. Ako sme sa pod paplónom triasli pozrieť smerom k oknu,z ktorého na nás mohla mračiť hlava ohavného páva.
Dnes zažívame iné obavy a natých z detstva sa len s ľahkosťou zasmejeme. Našu myseľ častoopantáva jedovatý had, ktorý šeptá bolestivé otázky. „Čo ak sa stalo niečo zléniekomu z tvojich blízkych?" štípe nás, keď počujeme hlasnú sirénu rýchleuháňajúcej sanitky. Nedá nám nemyslieť, nevytvárať tragický „happy end" -niekedy sme až príliš domýšľaví.
Mňa však najviac trýzni strach,čo zajtra sa mi môže nečakane stať. Myslím si, že niektorí ľudia nevedia žiťpráve na plátne prebiehajúci okamih. S dlhým krkom lietajú, trasúc sa v oblakocha lámu si hlavu nad tmavým, nič neprezrádzajúcim súmrakom. Ja nie som v tomtoprípade výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo - obávajúca sa o budúcnosť. Čoak nezmaturujem? Čo ak sa nedostanem na vysnívanú vysokú školu? Čo ak...? Achten optimizmus a jasné vízie požierajúci strach.
To všetko zväzuje nás. Kde je tenprameň dravej rieky? V našom malom bytí, tam si niekde hniezdi. Obraz v zrkadledesí nás, predstavuje osobu vlastným strachom zdeformovanú. Ťažko sa mi na váspozerá cez črepy rozbitých reálne neexistujúcich okuliarov. Všetko takérozmazané je a my tiež...
Zamyslieť sa a všetko nechaťtak? Uvoľniť sa a prehĺtať gumených medvedíkov bez pomyslenia nazadrhnutie? Zas nám len spievať zostáva, že netreba sa báť, chodiť ráno za tmy.
Človečenstvo, už (ne)boj sa!
