Doma si len tak ležím na mojej posteli. Bez plachty. S odtlačkom môjho tela. Stálym. Lebo si tam často ľúbim len tak ležať. Popri tom čítať. Rozmýšľať. Len tak.
Dnes čítam Gottland od Mariusza Szczygiela. Fajn knižka. Veľmi. Aj som chcela „vygúgliť" demoláciu Stalinovho pamätníku na Letnej v Prahe. No, zatiaľ som našla len dve fotky. Vraj to vtedy bolo zakázané. Myslím fotiť a točiť.
Ráno mi mama dala s plachtou oprať aj môjho Šuberta. To je taký môj plyšák. Inak slon. Z mäkkého plyšu. Dosť smrdeli potom. A za ten mohla horúčka v horúčave. Už som, našťastie, zdravá. V teplákoch a tričku. S igelitom na hlave. Dávala som si hnedú henu. Teda mama mi ju natierala starou zubnou kefkou. Nech sa aj suché vlasy trošku napijú.
A si tak ležím. Stále s tým igelitom na hlave. Na druhej strane postele sa vetrá nová poduška. Malá je. Skoro ako tá, ktorá so mnou spáva každý deň. Aj v červenom kočiari sa so mnou vozila.
„Už by si ju mohla zahodiť," príde za mnou po každom zvliekaní perín a máva predo mnou ružovým rozpadajúcim sa torzom klasického vankúšika.
„Nie!" odvrknem a nasadím si masku odutého dieťaťa, ktorú mama tak neznáša.
Vždy potočí nado mnou hlavou a radšej ide pokračovať v práci.
Spomeniem si na náš, dlhé roky opakujúci sa dialóg. Rozmýšľam. Život je zmena. Nové začiatky. Tristošesťdesiat stupňov. Áno. Ale, prečo je väčšina ľudí na tom istom mieste? Ja to tiež neviem. Asi. Ťažko to ide. Keď to má byť na dlhšie.
Mama mi prvýkrát dnes večer dala na „Ksichtknihe", že sa jej páči môj stav. Tento: „...pustila som si nohavicu. žilou. píšem. aj bez f. o operených čínskych psoch." Ma to celkom potešilo.
Idem do obývačky za ňou, aby som jej vysvetlila ten status. Často si totiž myslím, že im nerozumie a s nimi ani mne. Zistila som opak. Pochopila. Teda okrem toho psa.
„A vieš, mami, o čom píšem?" som sa jej spýtala. Aj som sa trošku usmiala.
„Nie," odpovedala so zvedavým tónom.
„O tom, že tá nová poduška je skoro taká istá ako stará. Len to perie. Ešte dlho bude voňať inak. A v Brne nikdy nebude ako vo Vrbovom..."
