Oči hľadia do zeme, počítajúrozsypané kamene, len do hovna neskočiť - aróma skazeného dňa. Kapucňa na hlavechráni drahocenné vlasy, lebo len tie mám na sebe najradšej, tie mexické vlny.A nebudem sa pozerať cudzím ľuďom do očí! Na to som slaboch, na to som...neviem. Zima na ruky, teplo vo vreckách, tam ich zaparkujem, tam im je fajn.Skúmam, ako dažďová voda zo zeme vyskakuje, ako zo zeme dopadá na špičkytopánok, ako je semiš celý premočený, ako to všetko cítia moje nohy. Sme čistí,no stále príliš mokrí...
Aj jeho som videla, po druhejstráne kráčal neznámy, presne ako z môjho nereálneho sna. Žijeme vôbec v realite?Kráčam... aspoň to viem. Už len kúsok a som tam, kde začína len ďalšiaetapa cesty. Staré hrdzavé stĺpy, hrdzavá strecha, hrdzavé zábradlie, všetkohrdzavé, pohryzené nezastavujúcim sa časom. To len ty, človek, chceš byťlesklý, žiarivý, luxusne voňavý, tak ako tí herci zo včerajšej reklamy medzidvomi hollywoodskymi filmami. Nemala som to pozerať, tie falošné rozprávkyľudského šťastia. Nešťastná - zmoknutá...
Stojím tam tak staticky, pozerámpred seba, nevidím do neba, za všetko môže hrdzavá strecha, ktorá aj napriektomu, že je pokrytá dierami, teraz v tomto okamihu ma pred dažďom chráni.Sem-tam mi padne za krk kvapka, chce ma asi prinútiť rozmýšľať. Nereagujem,odmietam, chcem odcestovať konečne do iného slnečného sveta.
Z tej dažďovej hmly sa zrazuvynorí osoba. Osoba neobyčajná, osoba strápená, vpadnuté veľké oči lemujúkruhy, jesť jej asi tiež nechutí, možno nestíha... neviem. Ale napriek tomuvšetkému z tých očí niečo žiari, niečo, čo skrýva tajomstvo pokoja a lásky,všetko tak hlboko skryté vo vnútri. Nekráča sama, pred sebou si tlačí detskýinvalidný vozík a v ňom uzlík svojho šťastia - dieťa. Sedí tam malýpokrivený človiečik prikrytý zapareným igelitom. Ešte stále prší, matka si tak dieťachráni pred studenou prírodnou sprchou. Toto dieťa nevidí do neba, toto dieťateraz nemôže vidieť ani pred seba, no hlasno smeje sa a rukami si tlieska -ono raduje sa, tak ako my to asi nikdy nenaučíme sa.
Ja - premočená smutná machuľa.Ono - teliesko spontánnej a skutočnej radosti.
Ja nežijem. Ono žije.
Tak už konečne uvedom si človek,že máš aj ty šťastie, buď spokojný, že práve teraz, v tejto jedinečnejchvíli, môžeš vidieť padať kvapky z neba, že nemáš prehodený nepriehľadný igelitcez seba, že môžeš behať pomedzi vodné korálky, že môžeš do hlbokej bariny bosýminohami skočiť...
Aj to sa snažím pochopiť, keďsedím v autobuse smerujúcom do ďalšieho neznámeho mesta... ešte stáleprší... a ja sa pokúšam rozstrihať igelit tupými nožnicami... prší... a jachcem zrátať všetky kvapky - konečne sa opäť raz úprimne radovať.
