Hľadí do veľkých hnedých očí plných prázdnoty. Utápa sa v nekonečnom mori samoty. Snaží sa nájsť aspoň jeden maják, ktorý by vydal svedctvo o majiteľovi, márne. S každým ďalším okamihom pohľadu pribúda nová pochybnosť. Skloní hlavu, zhlboka sa nadýchne a skúsi to ešte raz. Opatrne nasmeruje pohľad späť do zrkadla. Premeriava si každý minimeter neznámej postavy. Sčituje, odčituje, násobí, no neprichádza k žiadnemu reálnemu výsledku. Neboli splnené základné podmienky. Neprijala generáciami overený postup. Chcela prísť na svoj vlastný. Zamotala sa však v spleti pavučín vlastnej mysle. Pohľad na siluetu, ktorá zdobila hladkú plochu zrkadla, úplne rozbil jej vnútro. Nedokázala sama udržať v rukách črepiny svojej duše. Jedna po druhej dopadali na kamennú dlažbu a kotúľali sa ďalej do krajiny beznádejných vecí. Kládla si otázky, chcela poznať neidentifikovateľnú identitu. Ešte raz sa hlboko zadívala na obraz v zrkadle. Pozerala na dlhé vlnité hnedé vlasy, ktoré zahaľovali zmätenú tvár. Zo smutných očí vyhrkli obrovské kvapky sĺz. Zdvihla ruku, vložila ju do vrecka zeleného županu. Namiesto žltej kvetovanej vreckovky však vytiahla zdrap pokrčeného a zažltnutého papiera s nápisom: "Neobyčajná Agáta, áno, to som ja!"
Zostala ako zamrazená, chlad ju celkom pohltil. Triasla sa, nedokázala zdvihnúť hlavu, nedokázala sa pozrieť na postavu v zrkadlovom kráľovstve, ktorá aj napriek treskúcej zime spôsobovala bolestivé popáleniny. Jediné na čo sa v tej chvíli zmohla bolo roztrhať ten papier, rozbiť posledné črepiny duše na mikroskopické kúsky.
Agáta stojí pred krištáľovým zrkadlom. Zrkadlo zapadá prachom. Útržky papiera rozfúkal ľadový vietor. Agáta stojí a hľadá, trhá a padá...
