Agáta v zelenom župane s ružovými bodkami

Teraz musí kráčať bosá v daždi. Nikde nikoho, žiadny opravár dáždnikov, žiadny človek, ktorý by ju skryl pod dlhý plášť. Neviditeľná slepota jej zabraňovala hľadieť na to viditeľné cez prasknuté ružové okuliare. Kvapky dažďa padajúce z nepredstaviteľných výšok ľudskej fantázie zmývali z jej očí kal a ona v diaľke zazrela záblesk reality, ktorá osvetľoval všetko minulé i budúce. Prítomnosť zostala prekrytá nejasným strieborným oblakom nepredvídaného a nepoznaného. Nevítaná realita pohlcovala všetko teplo a pokrývala krajinu závojom hmly.  Agáta mala svoj svet, kúsok neba na zemi. Tancovala s vánkom medzi kvapkami vo svojom zelenom župane s ružovými bodkami. Neuvedomovala si, čo sa deje. Vôbec nepocítila zmenu lahodného jarného vánku na chladný severák, ktorý premenil všetko okolo na neroztopiteľný ľad. Už nepadali jemné kvapky, intenzita dažďa zosilnela. Z oblohy stekali obrovské prúdy vody. Agáta tancovala ďalej, nohy sa jej zabárali do premočenej pôdy. Po jej čele začal stekať pramienok vody, pretrela si oči, zotrela z nich posledné kúsky špiny, ktoré jej zabraňovali vidieť svetlo. Zľakla sa, nikdy jej svet neponúkol takýto pohľad. Videla nie nebo, ale pochmúrnu krajinu, ktorou blúdili mátohy v otrhaných čiernych plášťoch. Z ich tvári sa nedal vyčítať žiaden pocit, boli nehybné a všetky rovnaké. Agátu začal oblievať mrazivý pocit strachu, celá sa triasla. Teraz už nepadali na zem dažďové kvapky, ale Agátine slzy. Slzy, ktoré pramenili z jej srdca, ktoré v tom okamihu bolo jediným zdrojom tepla v zaľadnenej krajine bezcitnosti. Teplé kvapky sĺz vytvárali v mrazivej zemi malé krátery nádeje. Agáta, tá Agáta, ktorá ešte prednedávnom s radosťou tancovala vo svojom zelenom župane s ružovými bodkami, teraz stojí a plače. Plače a verí, že jej slzy roztopia tie mrazivé ľady bezcitnosti.