Nie do obyčajnej cestovnej tašky, ale do takého obrovského kufra, aký majú tie významné osobnosti, aj so zámkou, aby si sa nikdy nedozvedel, čo si myslím. Najradšej by som na všetko zabudla, na to, ako som včera opäť navlekala náhrdelník z neviditeľných perál, ktorý som ti chcela venovať. Ten náhrdelník je však krehký. Perlička po perličke sa vytráca a padá k Zemi. Nedopadne, nechce, zastaví sa kdesi v zduchoprázdne, čakajúc a pripomínajúc mi, že nádej zomiera posledná a treba len veriť.
Veriť v niečo, čo vôbec neexistuje? Veriť vo viditeľnosť neviditeľných perál, ktoré vypadli z mušle mojej fantázie? Chcem, aby spadli, spadli až na dno toho veľkého kufra... len keby to bolo také jednoduché, v takýchto veciach prekonať gravitáciu...
A tak ja sedím v izbe s otvoreným kufrom v nedokončenej fáze balenia...
