Človek od najhlbšie ponoreného koreňa trpel úchylkami. Ona nebola žiadnou jasnou výnimkou. Vždy sa tešila, keď si na tmavej autobusovej stanici sadla na rozsypanú drevenú lavičku a mohla sledovať, ako sa svetlo pouličnej lampy bije s prírodnou žiarou tak vzdialeného mesiaca.
"Neviete, kedy ide autobus do Trnavy?" len tak bez pozdravu a prosím.
"Neviem, prepáčte, ja čakám do Vrbového. Naozaj netuším."
Pozrel sa nechápavo na ňu zelenými oočami.
"Prečo si ku mne neprisadne?" otázka do vetra, ktorý jej pretočil list nič nevypovedajúcej knihy.
***
A on jej zvráskavenou rukou hladil pravý ukazovák, celý od atramentu. Klára písala. Obyčajná sekretárka. Nie ona. Ju len stretla cestou z kina. Vzťah.
***
"Dobrý večer, môžem vám pomôcť?"
Ticho.
"Nie, viete, mám panický strach z oslovenia cudzej osoby."
Nervózne si nasadil okuliare s tenkým rámom.
"Ja vás odniekiaľ poznám."
"Ja vás nie."
Nevidený pohľad.
Teraz na konci, pri poslednom modrom stĺpe, oblieka si hnedý sveter, zostal neprečítaný, no ani sám neprečítal.
Zmizol mesiac. Zasvietili svetlá autobusu. Zhasla...
A včera jej v parku cez cestu prebehla čierna veverička
