Nelámte krídla motýľom...

Nie je to vždy také ľahké ako sa zdá. Zmeny počasia sú u nás obvyklé. Slnko nesvieti každý deň, po veľkom teple príde búrka. Áno, presne tá, ktorej sa mnohí tak boja, iní sa snažia byť statoční, ale určite majú tam, kdesi v kútiku duše ten malý púčik strachu. Väčšinou sa pred búrkou snažíme ukryť, niekam do tepla a sucha, do dlaní plných lásky. Niekedy sa však nedá skryť, nie je kde. Letíme cez nekonečné pole prázdnoty, žiaden kvet, žiadna rastlinka života... Iba tak strašidelne záhadné ticho a zrazu... buch... plesk... žiara... hrom... niekto hádže zhora kamene... meteority ľudskej zloby, závisti, pýchy,... Letíme, snažíme sa uhýbať, ale toto je vybíjaná, niekto vyhrať musí. Čím máme triafať na obranu my?... Sily dochádzajú, súper je silnejší... áno, prišiel ten okamih... letí víťazná rana (bohužial, nie z našej strany)... cieľ bol dosiahnutý... sme zranení... bolesť... klesáme... kde je "palivo"?... krídla zlomené, bez miazgy v žilách, bez saténového lesku... strácajú farbu... aké krásne boli!... boli... posledný pokus vzlietnuť... predčasný pád... koniec... Koniec?... Vzlietneme ešte?... Potrebujeme nové krídla (tie sa ťažko zháňajú) alebo aspoň opraviť, záplatu dať, pofúkať... Už nebude ako bolo... jazvy zostanú...