Chýba nám uznanie, potľapkanie popleci a slová „niečo dokázal si". Myslím si, že prepukla invázia ľudskéhoegoizmu a syndrómu „nemám čas na také nepodstatné veci". Táto hnusná dobakradne nám chuť kráčať ďalej - škrípu kolieska na kolobežke a kolomaže sastále viac spotrebúva. Rozmýšľam, čo urobím, keď aj posledné zásoby spotrebujúsa. V letákoch všade lietajúcich, z hypermarketov sa hrnúcich, naponuke nenachádza sa.
Niekedy sa chce človeku až plakať,zodral ďalšie topánky, vyhral maratón a v cieli mu nikto ani len rukunepodá na znak uznania. Prečo asi? Nebodaj všetci tak závidia? Prečo mu radosťnedoprajú?
Myslím si, ako pozorujem seba v tejtodimenzii, ako toto všetko okolo nás lieta, že na človeka sa po vzdušnýchzrážkach nalepí len demotivujúci hviezdny prach. Oči štípu, dýchať tiež nedása, upcháva póry i chuť do jedla pomaly vytráca sa. Ťažko sa potom maľuje každodennéumelecké dielo, keď maliar vie, že jeho obraz aj tak čierna plachta v kúteprekryje, že nikdy nikto si ho nevyvesí na bielu stenu. Škoda drahých olejovýchfarieb, ktoré slzy v ešte väčší nezmysel rozmažú.
V diaľke nám však blikásvetielko nádeje, nevymreli ešte úplne všetci poslovia chutného uznania. No z týchšiestich miliárd je ich predsa málo. Tak sa nechať zapáliť, aby sme aspoň mydokázali druhého človeka pochváliť, lebo pri srdci vždy poteší to, keď vieš, žesa ti opäť niečo podarilo nepokaziť, že dokázal si to a obra sebeckého si sklátil.
