Slovensko očakávalo túto, tak ospievanú návštevu, odvtedy, ako nás teta rosnička v počasí stihla oboznámiť s klebietkou, že Mrázik vycestoval zo svojej domoviny a jeho cesty sa uberajú naším smerom. Niektorí sa veľmi tešili na jeho príchod, iní zase neboli bohvieako nadšení (to zas budú účty za plyn, to kúrenie, autá,...), ale kedže Slováci, národ to pohostinní, nemohli si predsa teraz pošpiniť, tak dobre známu nálepku vo svete. Očakávali sme teda všetci spoločne... Pochopiteľne, že ani ja som nezabudla, teda musím sa priznať, že aj hej, ale davová psychóza predsa len funguje:)
Moja uvítacia ceremónia sa nemohla konať nikde inde, ako na mojej obľúbenej autobusovej zástavke. Informovaná o nízkej (ak sa to dá pomenovať nízkou teplotou) som sa patrične nahodila do gala, ktoré pozostávalo z najhrubších pančucháčov, nohavíc, tielka, trička, hrubého svetra, bundy, čiapky, šálu - odporúčanou uniformou pre takéto výnimočné príležitosti. Vyzerala som krásne ako mumifikovaná eskimáčka. Pripravená, vyšla som z domu a zažila som to, čo tuším ešte nikdy, ohúrila ma akási masa priesvitnej ľadovej hmoty, nechcelo sa mi veriť, že to je ten vzduch, ktorý je cez leto tak príjemne hrejivý, na jar je v ňom cítiť vôňu kvietkov a trávičky, na jeseň sa s vašim nosom pohráva vôňa jabĺk... Toto všetko boli len moje idilické predstavy, ktorými som si snažila nahovárať, že to, čo sa deje s mojim nosom teraz a to čo cítim v pľúcach je len zlý sen. Tento zlý sen však bol krutou realitou, s ktorou mi nezostávalo nič iné, len sa vyrovnať. A tak si kráčam po krásnom ľadovom koberci, miestami vyzdobenom drobnými kamienkami, snažím sa rôznymi tanečnými prvkami udržať si stabilitu a pretancovať sa valčíkom do vopred určeného cieľu. V diaľke už vidím stáť na zástavke v zástupe mojich súkmeňovcov, každý si našiel v toľkom zhluku človečenstva svoj malý ostrovček, kde skáče z jednej nohy na druhú do rytmu piesenky, ktorej melódiu udavá sám pán čakaný, vítaný, chcený, nechcený... áno, sám Mrázik.
Vítame ho spoločne, niektorí sa tešia (tí nekoneční optimisti), iným už tváre natoľko zamrzli, že nie sú schopní vypustiť zo seba ani najmenší náznak vyjadrenia svojho postoju, k tejto výnimočnej situácii. Nemôžu chýbať ani neustáli frfľoši, ktorým by sa nepáčilo nič, ani keby v tom okamiho svieti slnko a je krásne teplúčko. Druhí sa len pozastavia, povzdychnú si: "Bŕŕŕ, to je ale zima, prečo?", ale skackajú a oslavujú ďalej... jachachá... a tak si tam "tancujeme" ľudia rôznych názorov... čakáme, čakáme.... príde ten autobus, nepríde? hmm?... oslava vrcholí... zo všetkých kútov sa ozývajú hlasy... niektorých už tancovanie a nekonečne trvajúca konverzácia s ujom ľadovým začala nudiť, iní stratili trpezlivosť, mnohým spôsobovalo toto stretnutie aj bolesť (omrzliny bolia), potom už ani nič necítili... a tak najvytrvalejší, poslední z posledných (aj tak nás tam bolo veľááá) zostali... chceli sa dostať tam, kam ovykle ich zadky, školské tašky, kufríky a kabelky zavezie autobus.
Nuž, všetky veľké a významné návštevy so sebou prinášajú aj obety, nevyhla sa tomu ani táto. Milý ujo Mrázik okrem toho, že má rád naše nosy, uši, líca, ruky a nohy, prejavuje svoju náklonnosť aj k dopravným prostriedkom, a ešte radšej k nafte. Jeho chamtivosť a pažravosť sa naplno prejavila. Určite si musí pochutnávať na takej dobrej a drahej dobrote, ale nech si dá, keď mu chutí. Nie každý má žalúdok na chlieb a soľ:)
Berme to z tej pozitívnej stránky, už nepoznáme len pojem ruská zmrzlina, ale aj "ruská zima". Zase sme o niečo múdrejší, trpezlivejší (to tie čakania na busy a cestu v nich radšej ani spomínať nebudem), trošku otužilejší, v horšom prípade chorľavejší a máme pekné červené líčka. Každá návšteva raz odíde, aj chcená, aj nechcená, treba len čakať. Verme a dúfajme, že tento náš deduško mrázik si nikoho nebude chcieť vziať so sebou.
